Kniha je o krátkej, kľukatej ale hlavne neukončenej ceste k vláde a samotnom konci posledného následníka trónu XX. dynastie Egypta (1189 – 1077 pred n . l.), Ramsesa. Hoci som od začiatku mal k tejto audioknihe trochu nedôveru, po prvých kapitolách sa mi to začalo počúvať veľmi dobre a napokon ma zaujal aj samotný príbeh. Moje pochybnosti vychádzali z nedôvery voči tak presným znalostiam faktov, ktoré Prus zhmotnil do svojej knihy, použitý jazyk, resp. slovník ako aj problémy, ktoré samotné postavy v knihe riešili. Pripadali mi príliš súčasné a tým neautentické. Neviem síce reálne posúdiť, čo z toho do konca 19. storočia, kedy román Faraón Prus napísal, boli vierohodné fakty, ale je zrejmé, že značnú časť si musel Prus vymyslieť. No ale práve za toto mu treba zložiť poklonu, pretože to spravil naozaj bravúrne.
Ako som už uviedol, kniha vo mne vzbudila určitú nedôveru, za čo jej ale musím byť vďačný, pretože s pochybnosťami ide zavše ruka v ruke živý záujem objasniť si ich a tak som dopadol aj ja. Tu sú najvážnejšie fakty, ktoré som si počas počúvania potreboval objasniť, ale robím to až teraz pri písaní tohto článku.
Ramses je v knihe popisovaný ako veľmi bystrý následník trónu a výborný vojenský vodca, ktorý dokonca dobyl Líbyu. Po smrti svojho otca Ramsesa XI (1107 – 1077 pred n. l.) chcel znížiť vplyv kňazskej moci. To chcel dosiahnuť prevratom v ríši, čo by sa mu možno podarilo, keby nebol zavraždený na príkaz jedného z veľkňazov, Mefrasa. Takto umrel ešte skôr, než stihol byť oficiálne korunovaný za faraóna. V oficiálnych zoznamoch panovníkov Egypta sa nenachádza, čo by s tým korešpondovalo, ale nenachádza sa ani v zozname potomkov Ramsesa XI, čo je už trochu znepokojujúce. Jeho matkou mala byť istá Nikotris. Ramses XI mal ale podľa súčasných zdrojov inú manželku, Tentamun. Existuje síce zmienka o istej kráľovnej Egypta, ktorá sa volala Nikotris, ale v tejto knihe sa o nej ako o panovníčke nehovorí a navyše ide o postavu z iného obdobia Egyptských dejín. Vzhľadom ale na mnohoženstvo stále ostáva otvorená možnosť, že Ramses mohol byť synom inej ženy Ramsesa XI. Zdá sa mi teda pravdepodobnejšie, že Ramses neexistoval a Prus si ho vytvoril, aby jeho postavu využil na vyrozprávanie príbehu na pomedzí dvoch dynastií bez rizika konfliktu s historickými faktami. Presvedčilo ma o tom zistenie, že aj Veľkňaz Herhor, ktorý sa podľa knihy stal po Ramsesovej smrti nasledujúcim faraónom a založil XXI. dynastiu Egypta sa v súčasných zdrojoch uvádza len ako otec ďalšieho faraóna, ktorým bol Smendes I (1077 – 1052 pred n. l.). Napokon neexistenciu Ramsesa podporujú aj ďalšie okolnosti a ďalšie postavy, ktoré akoby poletovali okolo historicky doložených postáv ako bol aj Ramses XI alebo Herhor a dopĺňali príbeh, o ktorých som ale nenašiel okrem tejto knihy žiadnu zmienku.
Jednou z nich je aj postava Patrokla. Malo ísť o Ramsesovho vojnového veliteľa jeho gréckych plukov. Ja osobne poznám len jediného Patrokla, toho z Homérových bájí o Trójskej vojne, ktorý bol blízkym priateľom Achilla. Je ale zrejmé, že hoci bol tiež udatný bojovník, išlo o jeho menovca, pretože Trójska vojna sa odohrala niekedy v rokoch od 1260-1240 pred n. l. ale hlavne umrel rukou ešte slávnejšieho bojovníka Hektora, čo Prus určite vedel. Ďalšími sú Ramsesove ženy alebo milenky – Sára, Kama a Hebron alebo jeho veliteľa osobnej stráže Tutmosisa a jeho vrah Lykon.
V knihe sa ďalej spomína niekoľko faktov, ktoré je pomerne ľahké si overiť a to je skvelé na takejto knihe, že človeku umožňuje sa tak trochu stať jej spoločníkom aj trochu inak. Jedným z nich je zatmenie Slnka, ktoré podľa knihy účelne využili veľkňazi na manipuláciu s rozbúreným davom a naklonenie si ich na svoju stranu. Podľa NASA zatmenie Slnka v roku 1077 pred n. l. v Egypte naozaj bolo a trvalo nanajvýš 2 min. Bolo prstencovité presne tak, ako sa popisuje v knihe, ale toto nie je veľmi prekvapujúce, pretože astronómia je veľmi stará veda a aj pred 100 rokmi nebolo až také ťažké takúto informáciu získať. Často sa tu spomína mena Talent. Išlo o jednotku množstva a okrem Egypta sa ňou platilo aj v ostatnom v antickom svete. Predstavovala čosi okolo 27-33 kg v závilosti od oblasti, kde sa používala. Takže 1 talent v zlate je v prepočte na dnešnú hodnotu zlata približne 1 000 000 €.
V knihe sa spomína aj pár faktov, o ktorých sa dobre polemizuje. Jedným z nich je bájny Labyrint. Miesto, ktoré bolo veľmi obozretne strážené a boli tam uchovávané nesmierne poklady. Spomína sa už u nejedného súčasného aj antického autora (Herodotes, Strabo, Diodorus, Pliny, Däniken), dokonca sa po ňom aj v novodobých dejinách pátra a našli sa katakomby pripomínajúce antické texty, ktoré ho popisovali, ale viac som nezistil. Iným je zase Suezský prieplav, tak ako ho dnes poznáme. Ramsesovi bola vnuknutá myšlienka postaviť takýto prieplav a on ho aj zamýšľal stavať. Chcel tým po sebe zanechať Egyptu svoj odkaz podobne ako Chufu, faraón IV. dynastie, zanechal Egyptu svoju hrobku. Ramses považoval pyramídy za plytvanie, preto chcel vytvoriť niečo užitočné. Táto myšlienka mi ale prišla dosť moderná, preto som na ňu hľadel nedôverčivo. Ale opak je pravdou. Zrejme to bolo možné, pretože spojenie Stredozemného a Červeného mora bolo v Egypte zrealizované už v rokoch 1897 – 1839 pred n. l., ale išlo o spojenie Červeného mora s Nílom, takže samotná myšlienka nebola vôbec nereálna, hoci ju ľudstvo zrealizovalo až o 3 tisícročia neskôr.
A napokon ešte k jednej veci ma kniha priviedla a to je zamyslenie sa nad božstvami, resp. náboženstvami ako takými. Myslím, že moderný človek, tým mám na mysli aj antického človeka, mal vždy potrebu porozumieť veciam a javom okolo seba a vysvetľoval si ich tak, aby mu dávali zmysel, čo je proces sám o sebe veľmi dynamický. My dnes robíme to isté, ale naše metódy nám prídu viac sofistikovanejšie, vedeckejšie, naše myslenie komplexnejšie a nadubúdame dojem, že zavše spoznávame aj pravdu. Ak sa ale nad tým zamyslíme hlbšie, nikdy si tým nemôžeme byť istí a poľahky zistíme aj to, že väčšina kauzálnych spojení, nám jednoducho len postačuje. Myslím, že nejako podobne ľudia vytvorili aj pojem božstva a v tom čase bol absolútne na mieste. Ľudia si vedeli zdôvodniť dovtedy nevysvetliteľné a časom sa táto myšlienka rozvíjala až do dnešnej podoby. Dalo by sa povedať, že človek objavil alebo ešte lepšie povedané postupne objavoval Boha. Možno stále objavuje. Nechcem tu teraz špekulovať prečo a ako, chcem tu len zdôrazniť jednu vec – myslím, že existuje veľmi úzke spojenie medzi tým, čo a akým spôsobom človek o svete okolo seba vie a akú rolu v histórii malo pre človeka božstvo. Dovolil by som si tvrdiť, že je tam možno veľmi deterministický vzťah, ale to neviem dokázať ani vyvrátiť, je to len moja intuícia a zrejme nie som ani prvý ani posledný, koho toto napadlo. Napokon je to zase len jedno z kauzálnych vzťahov, ktoré nám niečomu pomáha porozumieť. Chcel som si len poznačiť, že pri tejto knihe sa mi to vybavilo znovu a táto samotná myšlienka ma fascinuje.