Vyberte stranu

Tento miniseriál (Yes Minister aj Yes Prime Minister tu beriem ako jeden celok) mi ukázal jednu veľmi zúboženú tvár našej dnešnej spoločnosti. Dnes je televízny zábavný svet postavený len na mizivom množstve ingrediencií. Určite nimi sú vzťahy a zločin, možno k nim patrí ešte móda a sex, ale oveľa viac ich asi nebude a to je úbohé, plytké a hrozne frustrujúce. Dnes už asi neexistuje program, v ktorom by išlo o zábavu a zároveň by prospieval spoločnosti tým, že by do nej zasieval štipľavé diskusie o témach, o ktorých pre plnohodnotný spoločenský život je veľmi dôležité, aby sa o nich diskutovalo. Dnes sa vlastne skoro nediskutuje. Ak sa lepšie človek rozhliadne, tak sa v podstate rozpráva len o tom, čo človek čítal na internete a videl na YouTube. Vyzerá to potom akoby sa rozprávali dvaja Googli, nie ľudia. Ľudia sa dnes o vlastný názor veľmi nepokúšajú a ak aj, tak ho možno aj sami len ťažko vedia odlíšiť od toho, čo nájdu na Googli. Smutné, veľmi smutné. V tomto seriáli sa veľmi zábavným spôsbom celkom priamo evokujú diskusie napríklad o rasizme, diskriminácii žien, korupcii, klientelizme, byrokracii alebo o samotnej podstate demokracie a vládnej moci a len som žasol nad tým, keď som si uvedomil v akej názorovo sterilnej spoločnosti žijeme my dnes. Stránime sa hlbšej nekonfrontačnej diskusie ako hus noža.

Yes Minister, resp. jeho pokračovanie Yes Prime Minister je proste brilantný seriál. Mnohé z dialógov sú aj dnes, po 30 rokoch, také neočakávane pravdivé, že pomedzi to ako sa na tom zasmejete, vám zároveň prejde mráz po chrbte, lebo si uvedomíte tú smutnú pravdu ako sa veci v politike majú. Sem tam som mal pocit, že jeho tvorcovia Jonathan Lynn a Antony Jay sedeli nad každou vetou a dumali ako ju spraviť dokonalou, až tak precízne na mňa zapôsobil, ale epizódou k epizóde som zistil, že majú určitý štýl aj schému, ktorá je pre nich charakteristická a umožňuje im budiť tento dojem bez toho, aby sa až tak narobili. To ale neznehodnocuje kvalitu ani dojem.

Seriál je z 80. rokov a je o ministrovi Administratívnych záležitostí Jamesovi Hackerovi, ktorý sa dostáva do svojej funkcie a aj vďaka jeho nie práve nadpriemernej bystrozrakosti sa začínajú jeho denno-denné starosti, ale najmä jeho pamätné diskusie s jeho stálym tajomníkom Sirom Humphrey Applebym a osobným tajomníkom Bernardom Woolleym. Obaja mávajú svoje chvíľky, ale kým Bernard vyniká svojimi znalosťami faktov a zahviezdiť zvykne najmä totálne zmätočnými do seba sa uzatvárajúcimi vyjadreniami, Humphrey je brilantný v prekrúcaní a manipulovaní reality. Neexistuje téma, ktorú si nedokáže nakloniť na svoju stranu a občas som len neveriacky krútil hlavou nad tým, z akých bezchvýchodiskových situácií dokázal profitovať. Kým Bernard je viac naklonený ministrovi a bez zjavnej túžby po moci, Humphrey sa považuje za toho skutočného človeka, ktorý drží moc vo svojich rukách a ministra a neskôr premiéra považuje len za dočasného panáka, ktorého treba čím skôr naučiť, aby sa nemiešal do jeho správy štátu.

Na záver. Hoci nie som veľký fanúšik dabingu, v českom dabingu znie Jistě pane ministře, resp. Jistě pane premiére skvelo a popravde, podľa toho aké slovné zvraty som tu počul, netrúfol by som si na pôvodné znenie, ani s titulkami. Každopádne seriál vrelo odporúčam a verím, že ten komu záleží viac na kvalite ako na novinkách, tak si ho určite aj pozrie. V roku 2013 začala britská televízia vysielať súčasnú verziu, tak si ju možno raz skúsim pozrieť.

… a ešte sa musím priznať – nevidel som tento seriál. Vypočul som si len jeho českú zvukovú stopu.

(…, 0767, 0768, 0769, …)

Share This