Philip Zimbardo: Luciferov efekt

Philip Zimbardo: Luciferov efekt

(0777, Philip Zimbardo)

Luciferov efekt, alebo ako sa z dobrých ľudí stávajú ľudia zlí.

Keď som sa svojho času hlbšie zaoberal Holokaustom, nemohol som si nezačať klásť otázky typu: „Ako je možné, že všetci tí ľudia poslušne odkráčali do plynových komôr?“, „Prečo sa nevzbúrili?“ ale aj iné iritujúce otázky týkajúce sa obetí a keď som napokon svoje odpovede našiel, v podstate som toto pole záujmu opustil. Neskôr sa ale začali objavovať nové otázky iného typu: „Ako je možné, že všetci tí dokonalí árijci dokázali tak chladnokrvne zabíjať tisíce a tisíce ľudí?“, „Boli tak sfanatizovaní Hitlerom?“, a táto kniha mi pomohla odpovedať si aj na tieto otázky – otázky týkajúce sa zločincov, teda druhej strane mince.

To, čo táto kniha objavuje je veľmi mrazivou realitou, citujem: „Jedinec je rozhodujúcim faktorom vo všetkých hlavných západných inštitúciách v oblasti medicíny, vzdelania, práva, náboženstva a psychiatrie. Tieto inštitúcie pomáhajú vytvoriť mýtus, že ľudia majú svoje konanie vždy pod kontrolou, jednajú so slobodnou vôľou a racionálnej voľby, a sú teda osobne zodpovední za všetky svoje činy. Situačné faktory sú považované za niečo len o málo viac než súbor vonkajších okolností s minimálnou dôležitosťou.“ Koniec citátu.

Čo je na tom zvláštne? Prečo mýtus? Veď to po čom človek túži je najmä jeho identita, jeho slobodná vôľa prejaviť sa. Aspoň v naších zemepisných šírkach je táto paralela veľmi citlivá, pretože sme si prešli transformáciou zo systému, kde spoločenské bolo viac ako jednotlivec, do systému kde je tomu naopak a sociálne je vnímané viac ako nutnosť alebo kategória, ktorej treba nájsť patričnú mieru. Dnes, ako súčasť západného sveta, vyzdvihujeme silu osobnosti, silu jednotlivca, hodnoty demokracie, ktoré toto jednotlivcom umožňujú, ale na jedno zabúdame, že jednotlivec podlieha situačným a systémovým silám, ktoré sú zjavne nerešpektované dostatočnou mierou. Tento nedostatok sa potom odráža v právnych procesoch, v psychiatrických klinikách ale aj v cirkvi, školách a armáde, všade tam, kde existuje inštuticionalizovaný systém a to tak zreteľne, že tým trpia práve jednotlivci, ktorí často ani nespoznajú, že to prečo trpia nebolo len ich vinou.

Je to aj akýsi nedorost, s ktorým dnešné západné spoločnosti žijú. Máme preferovaného jednotlivca, teda aj podmienky pre jeho rast, ale on sám nerastie a spolieha na inštitucionálne systémy. Každý kto videl filmy Das Experiment, The Experiment alebo dokument Quiet Rage, si povie, že je to len film, ale to nie sú len filmy. Sú o niečom, nad čím sa naozaj treba na chvíľu pozastaviť a zamyslieť sa. Väčšina z nás zjavne funguje so silne zakoreneným princípom, ktorý v bežnom ponímaní mení dobrých ľudí na ľudí zlých a nemáme o tom ani tušenie. Väčšina z nás by pred 70 rokmi poslušne odpochodovala do koncentračného tábora ak by bola na strane obeti alebo by vsypala obsah plechovky s nápisom Zyklon B do vetracej šachty provizórnych spŕch, a to že sa nám to zdá nepredstaviteľné je len preto, že nie sme vystavení takejto situácii. Sú tu ale iné, podobné.

Čím sa teda predtým dobrý človek mení na človeka, ktorý dokáže iného človeka alebo ľudí ponižovať, ubližovať im, mučiť či dokonca zabiť? Ako ukazujú experimenty aj história, je to situácia a systém, ktoré zbavujú človeka pocitu viny, zbavujú ho zodpovednosti, ktorú mal a práve naopak mu nadiktujú vinu a zodpovednosť novú. Máme tendenciu trestať viac tých, o ktorých nám autorita povie, že sú zlí, hoci na naše otázky odpovedajú rovnako ako tí dobrí. Sme jednotlivci, osobnosti, ale sme aj časťou spoločnosti, a ani zďaleka nie sme silnými osobnosťami, ktoré by dokázali týmto silám efektívne čeliť. Sme konformní, poslušní voči moci, poľahky a dobrovoľne sa podvoľujeme deindividualizácii aj dehumanizácii. Sme ako ovce vo veľkom stáde.

Zimbardovi nejde o ospravedlnenie zlých činov, najmä toho svojho, kedy nezvládol organizáciu Standfordského väzenského experimentu, ani činov, ktoré vykonali americkí vojaci vo väznici Abú Ghrajb. V prvom rade chce vysvetliť tento démonický proces premeny človeka a motivovať k tomu, aby sa pri posudzovaní zlých skutkov zvažovali situačné a systémové sily. V druhom rade poukazuje na to, že príčiny treba hľadať aj v systéme a ak chceme mať lepšiu a bezpečnejšiu spoločnosť, nestačí zavierať zločincov do väzení, ale treba preventívne meniť systém tak, aby sa ľudia cítili zodpovední.

Ono to môže trochu vyzerať akoby Zimbardo obhajoval iný mýtus a to kolektívnu vinu, ale nie je tomu tak. Zimbardo tu najmä tvrdí a objavuje, že naša spoločnosť je v jednom veľmi dôležitom aspekte prehnitá. Ukazuje to na mnohých prípadoch a experimentoch, ktoré poukazujú, že naša predstava o spravodlivosti, o konaní doba a zla jednotlivcov je zmätočná, azda až mylná. Jedna celá kapitola je napríklad venovaná práve problémom vo väznici Abú Ghrajb. Jeho najväčšou pridanou hodnotou je ale spomínaný Standfordský väzenský experiment.

Samotná téma nastoľuje aj otázku toho, kde sú hranice medzi dobrom a zlo. Sám som si pri čítaní knihy niekoľkokrát položil otázku, či vôbec dobro a zlo majú nejaké hranice. Je mätúce ak sa zlo a dobro posudzuje bez širšieho kontextu a treba povedať a brať ako etalón pravdy, že každý kto hovorí o dobre a zle vytrhnutých z kontextu, mätie, či už úmyselne alebo neúmyselne.

Knihu určite odporúčam každému, kto je pripravený na to, že bude musieť prehodnotiť svoj postoj k ľuďom, ktorí konali, konajú alebo budú konať zlo, a tiež postoj k spoločnosti v ktorej žijeme, ktorá má ešte zdá sa veľmi ďaleko k tomu, za čo ju dnes väčšina z nás považuje.