Josef Svátek: K dějinám poprav a katov v Čechách

Josef Svátek: K dějinám poprav a katov v Čechách

(0847, Josef Svátek)

Ak existuje niečo ako Zlatý vek, tak ho v Európe prežívame práve dnes. Niekomu môže pripadať toto tvrdenie naivné a neuveriteľné, ale po prečítaní tejto knihy pozerám na dnešok z pohľadu minulosti ako na prežívania raja.

Svojho času som počúval od Josefa Svátka knihu Paměti kata Mydláře. Bolo to zaujímavé počúvanie a uviedlo mi to Svátka do zoznamu autorov, ktorých sa oplatí čítať. Preto som siahol aj po tejto knihe. Jej archaická čeština je síce trochu kostrbatým zážitkom, ale dá sa na to zvyknúť. Navyše na knihe som ocenil to, ako Svátek vo svojej dobe pracoval s informáciami. Za textami (kniha obsahuje tri tématicky podobné texty: K dějinám poprav a katov v Čechách, Jak trestali padělatelov mincí a Souboje v Čechách) som cítil, že si Svátek musel čo to vybehať a naštudovať. Musel si obehať mnohé zdroje, mestské a cirkevné kroniky, čo už samo o sebe je mravenčia robota. Musel si prečítať rôzne autobiografie, ktoré sú aj pre mňa zaujímavým odkazom na zdroje poznania ako denníky kata v Anschpachu (1551-1580) alebo denníky Franza Schmidta (1578-1617), ktoré by som si podobne ako pamäte kata Henri-Clément Sansona prečítal celkom rád. Hoci ide o históriu a tak by od knihy človek zbytočne očakával osobnejší obsah, čo nachádzam napríklad v spomenutých autobiografiách, získal som o popisovanej dobe určitú predstavu, ako kedysi kati a ich obete žili a umierali, ale hlavne o okolnostiach popráv.

Niektoré informácie ma vyslovene prekvapili. Napríklad, že poprava zavesením za nohy niekedy trvala aj 3 dni, pokým človek zomrel. Z kníh o koncentračných táboroch som vedel, že poprava takýmto spôsobom trvá do 20 min. Prekvapilo ma aj to, že obesencov, ako potupu a výstrahu zároveň, nechávali na šibenici kde skonali visieť aj celé roky, takže bežný človek ich mal na očiach každý deň a smrť im bola takpovediac súčasťou života, oveľa bezprostrednejšie než dnes. Prekvapilo ma aj to, za aké všedné veci sa kedysi popravovalo. Aký druh istoty ľudia vtedy mali, keď pod nôž sa mohol dostať skoro každý, či to bol vrah, čarodejnica, lúpežný rytier, čo je pojem, o ktorom som si doteraz myslel, že je rozprávkovou postavou, delikvent voči morálke, falšovateľ mincí ale aj malý zlodej, podozrivý, klebetný alebo len vyzývateľ na súboj? Na niektorých miestach som mal pocit, akoby poprava, tento fatálny trest, bola jediným možným a vôbec známym trestom a pri odsúdení na smrť nešlo ani tak o smrť, ale skôr o spôsob ako bola poprava vykonaná a či bolo pred exekúciou na odsúdenom vykonané mučenie. Trest smrti bol strašne ľahkovážne udeľovaný a nemohol som sa ubrániť dojmu, že trest smrti sa človeku tej doby jednoducho prihodil tak, ako dnes si človek náhodou zlomí kľúčnu kosť.

Navyše, keď si človek uvedomí, že to čo kniha popisuje, teda dejiny popráv v Čechách, bolo doslova len štipkou toho, čo sa dialo za inkvizície v Nemecku alebo v Španielsku, je tento dojem ešte opodstatnejší. V tomto smere sa ukrutnosti, ktoré sa diali v celých Čechách dajú zrovnať s tým, čo sa dialo v jednom jedinom nemeckom meste. Pre toto mi dnešná doba pripadá ako Zlatý vek, kde síce máme chudobu, korupciu, vraždy, vojny, ale nik na mňa neukáže prstom, že som ho urazil, aby som o tri dni na to stál zoči voči svojmu katovi a bol zatlčený do suda a hodený do rieky alebo sťatý, obesený, upálený, uškrtený, vyhladovený či rozštvrtený, zamurovaný, pochovaný zaživa, polámaný na kole, nabodnutý na kôl, utopený …