Chodník cez Dunaj

Chodník cez Dunaj

(2058, CSFD)

K tomuto filmu ma priviedla kniha od Dominika Dána Uzol, ktorú som nedávno počúval. Kniha je okrem iného aj o prevádzačstve cez dunajskú hranicu za socializmu a naivne som z názvu filmu a titulnej obálky predpokladal, že aj film bude o tejto téme. Titulka je veľavravná. Na nej sa hlavná postava príbehu, Viktor Lesa, vo vysokej uschnutej tráve prediera dunajským povodím. Predstava ako ho na druhej strane čaká vytúžená sloboda a západný svet, ma jednoducho zaujali. Omyl. Film je síce o prevádzačstve cez dunajskú hranicu, ale nie z obdobia socializmu ale z obdobia 2. sv. vojny, kedy Čechy a Morava sú už Protektorátom Nemeckej ríše a vznikla aj samostatná Slovenská republika. Pozrel som si ho aj tak.

Musím povedať, že ma hneď v úvode trochu zaskočil dabing, či čo to bolo, slovenských hercov do čestiny, českých hercov do poľštiny a podobne, ale zvykol som si na to celkom rýchlo.

Viktor Lesa bol typ dobrodruha, z ktorého vyslovene sršali iskry a každú chvíľu niečo zapaľovali. Chcel byť hrdinom, frajerom akým bol aj jeho vzor. V tom čase, kedy bolo treba držať hubu a krok, bol viac než odvážnym a pre mnohých isto nepohodlným. Bol ale aj protichodný sám v sebe a jeho ideály, ktoré boli možno znúdze cnosť, ako mu raz povedal žid František Ticháček, mu boli ako vlastná šibenica. Doviedli ho k úteku za hranice, hoci utekať nemusel. Doviedli ho k pomoci židovi, hoci to on sám odmietal. A doviedli ho aj k poslednému a fatálnemu rozhodnutiu a akejsi rezignácii. Bol ako motýľ, ktorý má príliš veľkú chuť žiť. Až takú veľkú, že ho to zabije.

Film naznačuje, aké zložité bolo v tej dobe ujsť za hranice. Nestačilo len utiecť za hranice a teda fyzicky prekročiť hranicu, bolo potrebné sa za hranicou etablovať, pretože stačilo, že človeka chytili a deportovali ho späť, prípadne zastrelili alebo v lepšom prípade išiel do basy. Prostredie Dunaja je ale také pekné, že v kontraste so situáciou ľudí, ktorí prekračovali hranicu a dobou, ktorá ich k tomu nútila, bolo skoro nepochopiteľné, že tých pár krokov, ktorými prekročili hranicu a malo sa pre nich zmeniť tak veľa, to tá pôda a ten kus Dunaja ľahostajne prehliadali a žili si svoj nemenný stoický život ďalej.

Chýbala mi tu trochu hĺbka postáv, aby som vedel, čo sa v nich deje, ale potom som si uvedomil, že mi to nechýba. Pôsobilo to na mňa reálnejšie, pretože skutoční ľudia sa zriedka delia o svoje pohnútky a vnútorné dialógy s inými, proste konajú.

A páčila sa mi tam úvodná pieseň, ktorú spieval Karel Sháněl a evokovala mi pohľad na baču v kroji stojaceho na kopci, ako pozerá na Dunaj a smutne spieva o tom, čo tam dole vidí:

V tej zelenej tráve dva chodníčky, dva chodníčky,
od milej ma vedú, od milej aj od mamičky.
Ten tretí chodníček nemá kraja,
ten mňa rovno ťahá do Dunaja,
ten mňa ťahá do Dunaja.
Ten tretí chodníček nemá kraja,
ten mňa rovno ťahá do Dunaja,
ten mňa ťahá do Dunaja.

Do Dunaja do tej bystrej vody, bystrej vody,
za Dunajom cesta do slobody, do slobody.
Medzi dvoma brehmi voda beží,
a na mojom srdcu ťarcha leží,
a na srdcu ťarcha leží.
Medzi dvoma brehmi voda beží,
a na mojom srdcu ťarcha leží,
a na srdcu ťarcha leží.