Platón: Obrana Sokratova

Platón: Obrana Sokratova

(0901, Platón)

Platón bol pre mňa experimentom. Prekvapivo sa mi to čítalo ľahko. Očakával som, že to bude buď zveršované alebo tam bude použitá nejaká špeciálna rytmika viet či archaický dialekt, ktorý mi bude robiť ťažkosti. Našťastie tam nebolo nič z toho. Škoda len, že som tento dialóg mal len v češtine. Aj keď som zbežne hľadal, v slovenčine som ju nenašiel, čo ma len utvrdzuje, že na Slovensku sa strašne spoliehame na české vydavateľstvá a sme v tomto tak trochu pozadu.

I keď sa jedná o Platóna, stojí mi za to položiť si otázku, ako na mňa Sokrates zapôsobil. Myslel a hovoril výhradne logicky. Z toho samotného mám trochu husiu kožu. To bolo pre neho úplne typické a zrejme práve toto sa stretlo s nevôľou osady, jeho susedov a ľudí v Aténach. Viem si živo predstaviť, že ľudia, ktorí chcú žiť a žijú si pokojný a bezstarostný život, tak ako aj väčšina dnešných ľudí, a sú niekým vystavení a opakovane vystavovaní nepríjemným konfrontáciám, začnú byť nespokojní. Ten niekto im znovu a znovu pripomína, že nekonajú správne, že nevidia veci pravdivo alebo že žijú v istom sebaklame, že by mali o sebe a o tom čo robia uvažovať. Dokonca ich do týchto konfrontácií vťahujú vlastné deti, ktoré radi Sokrata počúvajú a dokonca ho vyhľadávajú, aby si s ním pohovorili. Potom sa niet čo čudovať tomu, že sa voči Sokratovi zdvihne vlna nevôle. Najprv len v tichosti po domoch v zákulisí rodiny sa šušká, že aj u vás bol ten Sokrates a aj vám hovoril to a to a ako si to dovoľuje a mali by sme s tým niečo spraviť. Veď nežijeme zle, nikomu zle nerobíme. Až to prerastie, mimo pozornosti Sokrata, ktorého takéto veci aj tak nezaujímali, do celospoločenského hnutia, ktoré sa zorganizovalo a nadobudlo až takých sociálnych rozmerov, že to Sokrata doviedlo pre spolitizovaný súd.

Súd dopadol skoro nerozhodne. Čísla a pravidlá boli aj vtedy nekompromisné a tak bol Sokrates odsúdený na smrť vypitím vývaru z bolehlavu. Ak by bola výška trestu vymeriavaná podľa toho, aká silná je prevaha jedných hlasov voči druhým, mohol dopadnúť možno tak ako si sám pred súdom ironicky navrhol – s doživotným právom na pobyt v Prytanei. Sám však dobre vedel, že to tak nebude.

Sokratova obhajoba, tak ako ju videl Platón, ktorý bol účastníkom súdneho procesu aj jeho smrti, bola pre mňa mätúca. Akoby sa znovu len snažil poukázať na to, čo ľudia nevedia. Ten komu sa nechcelo o tom uvažovať, nebol po jeho obhajobe o nič múdrejší. Sokratovi zjavne o presvedčenie alebo odvrátenie trestu smrti nešlo. Svojou rečou by svojich protivníkov o ničom nepresvedčil. Tí zrejme potrebovali líškanie, čo zase nechcel robiť on. Bol pevne zviazaný so svojimi hodnotami zakotvenými v spravodlivosti a múdrosti, ktoré mu nedovoľovali ani vstup do verejnej politiky, kde sa už vtedy vyžadovali iné zručnosti. Sokrates vo svojej obhajobe tvrdil, že neučil nikoho a nič, len hovoril a počúvali ho tí, ktorí ho počúvať chceli, nie je zodpovedný za to, čo robili tí čo ho počúvali, verí v božstvo a naopak, že má od boha Dia hlas, ktorý ho k jeho činom vedie. Veľmi by ma zaujímalo ako by jeho obrana vyzerala keby nemal 70 ale len 40 či 50 rokov, kedy jeho život mal aj pre neho väčšiu cenu. Z pohľadu človeka, ktorý si život váži mi bola naozaj jeho obhajoba mätúca, ale ak sa pozerám na ňu z pohľadu samotného Sokrata, bola len utvrdením a možno aj veľkolepým zavŕšením jeho životnej cesty.

Kniha bola pre mňa naozaj zaujímavým čítaním už len preto, že vidieť ako sa dávno pred nami hovorilo, akým veciam ľudia čelili a čo riešili. Bolo to poučné. Nie sme veľmi ďaleko od nich. Máme technológie, ale inak asi toho oveľa viac nemáme.