Gene Kim: The Phoenix Project

Gene Kim: The Phoenix Project

Už roky uvažujem o tom, ako písať o svojej práci. Zaoberám sa ňou väčšinu svojho aktívneho života, ale po dôkazoch mojej existencie by som musel pátrať. Je to povahou mojej práce. Nie som stolár alebo brusič skla, ktorý sa za tie roky svojej práce môže tešiť, koľko zhotovil stolov alebo vybrúsil krásnych pohárov, z ktorých denne ľudia pijú a užívajú si svoje obľúbené nápoje. Mojou prácou je zabezpečovať dostupnosť služieb. Výsledky mojej práce sú vidieť len v reportoch, ktoré ani nevidím. Naši klienti o nás vedia hlavne vtedy, keď niečo nefunguje ako má. To je tiež typické pre moju prácu. Preto sa mi núka niečo napísať. Ale čo?

Stačilo by opísať jeden obyčajný deň. Ako idem do roboty, nad čím uvažujem, čo v práci riešim, s kým sa stretávam, aké problémy musím riešiť, aké chcem riešiť, akými náladami prechádzam a napokon čo si z práce odnášam domov. Začal som už niekoľkokrát, ale vždy ma niečo zastavilo. Raz to bola strašná zložitosť a príliš veľa detailu, ktoré predo mnou vyvstali a z jedného dňa by boli desiatky nudných strán. Inokedy ma v polovici dňa zastavil problém, ktorý moje myšlienky odviedol preč tak energicky, že som jednoducho na ten rekordér zážitkov, ktorý som si v hlave zapol, zabudol a tak mi unikli kúsky, bez ktorých som už spätne deň nedokázal zrekonštruovať. Ale prečo toto píšem? Píšem to hlavne preto, lebo cítim, že o mojej práci sa veľa nepíše a drvivá väčšina ľudí ani netuší, o čom moja práce naozaj je. Na jej konci, z pohľadu užívateľa, je aplikácia, ktorou niečo zaplatia. Jednoducho, pohodlne, zvyčajne na pár klikov. To, čo je za tými pár jednoduchými úkonmi nie je vidieť. To je aj správne, ale mám také nutkanie, to niekomu povedať, niekomu kto si to rád vypočuje. Gene Kim to napísal. Neveril som vlastným očiam, keď som čítal jeho knihu, že to naozaj niekto dokázal a dokázal to tak zaujímavo ako on.

Ku knihe som mal prirodzenú nedôveru. Jednak preto, že som neveril, že by mohla ísť tak do hĺbky, ako v skutočnosti ide, jednak preto, že som na ňu dostal odporúčania hneď od niekoľkých ľudí v krátkom čase, voči čomu sa a prioti stavia moja povaha nedôverčivo, ale aj preto, že som ju mal len v angličtine a jednoducho som si neveril, že by som ju prečítal a aj jej rozumel. Začiatkom tohto roka som ju ale začal lúskať a dnes som ju dočítal. Nebolo to pre mňa ľahké, nielen kvôli tej angličtine, ale aj kvôli obdobiu, ktoré dnes v práci zažívam. Som akoby na rozcestí a potrebujem spraviť určité rozhodnutia. Trochu si vyvetrať hlavu od práce, aby som sa možno znovu nadýchol alebo sa posunul niekam inam. Táto kniha mi práve v tomto veľmi nepomohla, lebo aj doma, kde som ju po večeroch čítal, ma stále myšlienkami nabádala vrátiť sa späť k povinnostiam, od ktorých som skôr potreboval pokoj než si ich ešte pripomínať. V niečom mi ale predsa len pomohla. Našiel som si v nej partnera, s ktorým som na tých pár chvíľ dokázal zdieľať svoje starosti – starosti IT Operations Team Leadra, kým Bill Palmer, hlavná postava knihy, aspoň na začiatku je.

Každý, kto by chcel nazrieť do tohto sveta, sveta IT, či už ako profesionál alebo ako laik či fanúšik, tak tomu túto knihu vrelo odporúčam. IT Ops je krásna, náročná a zavše strašne drsná práca. Gene Kim tu opisuje svojím spôsobom práve objaveného génia, IT Ops Leadra, ktorý je povýšený a má za úlohu dať do poriadku projekt Phoenix. S tým to nevyzerá vôbec dobre, aj keď ide o najdôležitejší projekt celej spoločnosti a od jeho úspechu závisí aj úspech celej firmy. Pustí sa do toho a to ako sa toho zhostí je veľmi príjemné čítanie. Z môjho pohľadu sem tam trochu SCI-FI, ale problémy, ktoré tam rieši, sú veľmi príbuzné tým, ktoré musí riešiť asi každý líder v IT Ops, aj ja. Nedostatok zdrojov či už ľudských alebo technologických, s ktorými musí zabezpečovať priveľa požiadaviek zo všetkých možných strán, či už z biznisu alebo aj z vnútra IT, ktoré sa neriadenie alebo aj riadene hrnú a pre každého zadávateľa sú najvyššou prioritou. K tomu sa pridávajú výpadky systémov, ktoré automaticky znamenajú pre firmu straty a sú vždy top prioritou. Nad toto všetko ale Bill Palmer dokáže byť inovatívny a prinesie do IT nový spôsob riadenia. V týchto veciach mu tak trochu pomáha mystická postava Erika, ktorý ho uvedie do teórie 3 ciest, Cestu Toyoty a pod. Nedá sa mu uprieť kumšt, ktorý nie každý má, hoci si to možno o sebe väčšina z nás myslí. Každý, kto si aspoň na chvíľu vyskúšal riadiť ľudí či už v IT alebo inde vie, že to nie je len o rozdávaní rozkazov spoza ťažkého dubového stola. Ale kto si to nevyskúšal, bude vždy len teoretizovať a aj táto kniha mu príde tak trochu ako americký sen.

Pre mňa je táto kniha ešte aj pochopením, že knihy o IT sa nemusia písať len o tom, ako sa spravuje Linux alebo čo sa dá napísať v Powershelly či Java Scripte. Je aj o tom, že IT je súčasťou kultúry. IT predbehlo mnoho iných odvetví a oblastí ľudského života, ktoré dnes ešte stále za ním trochu pokrivkávajú a tak trochu aj na našu škodu. Stalo sa to ešte pred koncom minulého tisícročia. Či už je to sociológia, etika či morálka. Ale IT už nie je len hardskill. Je subkultúrou, ktorej ľudia veria. Žijú svoje životy s IT veľmi zviazané. Uvažujú a vychovávajú v kontextoch IT a riešia denno-denné starosti s IT. A teraz, aspoň pre mňa, má IT aj svoju trošku knižnej kultúry. Naviac, ako na posledných stránkach knihy aj Bill Palmer pochopil, IT nie je len odbor, či oddelenie v organizačnej štruktúre firmy. Takto sa už IT chápať nedá. Každý kto chce IT skutočne pochopiť, riadiť ho a chce, aby mu bolo IT naozaj užitočné, musí IT chápať ako všeobecnú kompetenciu. Kompetenciu každého človeka vo firme. Pretože bez IT už pomaly žiadna firma nedokáže normálne fungovať a preto mu musí čiastočne rozumieť každý – mať ITQ. Veď aj to „normálne fungovanie“, dnes už nie je možné vysloviť bez toho, aby človek nemal na mysli trochu technológie.

Na záver mi napadlo také prirovnanie s právom. Podobne ako právu nerozumie každý z nás, tak je tomu aj v IT. Právu rozumie len hŕstka právnikov a aj tí, keď potrebujú niečo riešiť, tak si to musia znovu osviežiť, naštudovať a až potom sa vedia relevantne k niečomu vyjadriť, aj keď štát alibisticky hovorí, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Hanba! Ale práve preto si človek neprávnik musí právnikov prizvať, aby mu v situáciách, ktoré to vyžadujú pomohli, hoci vie alebo skôr intuitívne vie, čo bežne v spoločnosti môže a čo nie. Tak je to aj v IT. Každý z nás vie ako funguje aplikácia, ktorú denno-denne používame, každý vie ako zapnúť počítač alebo napísať manželke SMS. Ale keď sa treba pozrieť do kódu a vyriešiť niečo, čo tieto aplikácie poskytuje, potrebuje IT špecialistov. Takto sme každý jeden zapojený do sveta IT či ho už ľudia považujú za svoju súčasť alebo nie. A nie je to len suchý svet o jednotkách a nulách. Je to svet, ktorý je tvorený aj takýmito skvelým knihami.

(.., 948, 949, 950, ..)