Dmitry Glukhovsky: Metro 2033

Dmitry Glukhovsky: Metro 2033

Keď pred ôsmymi rokmi vyšla hra Metro 2033, zahral som si ju. Nedostal som sa ale ani z prvého tunela a prestalo ma to baviť. Kniha ma prilákala predstavou, že by v nej mohlo byť niečo viac, ale napokon som mal z nej zmiešané dojmy.

Napriek tomu, že atmosféra Moskovského metra približne dvadsať rokov po totálnej, nukleárnej a celosvetovej vojne je pre mňa lákavá, podarilo sa mi ju navnímať až v poslednej tretine, keď sa hlavná postava, Arťom, dostal z metra na povrch. Dovtedy som ju počúval ako nezaujatý pozorovateľ. Nezaujatý, decentný a s odstupom chirurga ako samotný rozprávač knihy. Príbeh ma jednoducho nevťahoval. Naopak, prichádzali iritujúce otázky.

Je vôbec možný a dlhodobo udržateľný Glukhovského svet v metre? Pripadalo mi to skoro nemožné. Pri tom ako sa v metre denno-denne zabíjalo, či už sa ľudia vraždili medzi sebou alebo prichádzali o život hociktorým iným dostupným spôsobov, som si nevedel predstaviť, že by boli v metre živí ľudia aj po 20-tich rokoch. V Glukhovského metre ale život priam rozkvital. Od stanice k stanici existovali spoločenstvá, z ktorých niektoré síce živorili, ale niektoré naopak vyslovene prosperovali. Ľudia sa báli vyjsť na povrch kvôli zmutovaným netvorom a rádioaktivite, ktorá bola na povrchu silnejšia ako v metre, ale pripadalo mi mylné domnievať sa, že v metre nebola žiadna. Za tie roky Stalkeri podonášali z povrchu toľko materiálu a aj vzduch, ktorý dýchali musel byť nepriamo zamorený tiež. Koľko ton dreva a paliva museli zniesť do metra, aby zabezpečili aj to skromné ale denné svietenie či prípravu jedál skoro na každej stanici? Rovnako mi pripadalo nemožné, že po tak kolosálnom nukleárnom konflikte ostali na povrchu stáť budovy. Iste, aj v Hirošime ostala stáť jedna budova, ale dnes majú nukleárne veľmoci arzenál niekoľko násobne silnejší ako bol použitý v Hirošime a je prirodzené, že predpokladám jeho použitie. Preto je na mieste otázka, prečo tá romantická kulisa ruín? A neostali stáť len budovy. V budovách stále viseli krásne dubové dvere. Prečo sa pri výbuchu nevyparili? Prečo v oknách bolo stále sklo a v pekne rozostavaných policiach stále uložené a čitateľné knihy? Prečo ostal stáť skoro nedotknutý aj praobyčajný novinový stánok? Neopisoval Glukhovsky nukleárnu vojnu, ktorá samotnú Moskvu zasiahla len okrajovo? Zjavne áno. A zjavne boli použité aj iné než nukleárne zbrane. Tie prepožičali knihe akýsi mysteriózny až nadprirodzený nádych. Žiaľ bol len prepožičaný, naznačený a ďalej nerozvinutý a neobjasnený.

Okrem podobných otázok, rástla vo mne aj nedôvera k predstavám o hlavnom hrdinovi, Arťomovi. Narodil sa v metre. Slnko nikdy nevidel. Hviezdy a nočnú oblohu videl len raz, keď na dobrodružnej výprave ako tínedžer prekročil zákaz dospelých. Napriek tomu mal skvelú slovnú zásobu a v zásade sa jeho predstava o svete nelíšila od tej našej. Arťom si v metre užil svoje, ale sem tam som sa musel doslova zasmiať nad tým, koho tam stretol. Predstava, že Kremeľ má akúsi magickú moc, ktorá človeka priťahuje, mi pripadala ani neviem ako to nazvať – z rozprávky? Tiež som sa musel zasmiať nad Arťomovým stretnutím s kanibalmi. Diskusie s nimi mi pripomenuli jedno video parodujúce Winnetua. Old Shatterhand tam hovorí podobnou rečou ako oni.

Čo ma ale na knihe bavilo, bolo interpretovať si ju po svojom a k tomu ma aj neustále nabádala. Ako sa Arťom stretával s rôznymi spoločenskými zriadeniami, stanicu po stanici spoznával nových a nových ľudí so svojimi špecifickými presvedčeniami, či to boli komunisti, fašisti, kresťania alebo akademici a brahmani, nemohol som nehľadať v tom akúsi paralelu pútnika po súčasnom svete. Ak by Glukhovsky zúžil svet do jediného hoc gigantického metra, ostali by v ňom malé vzorky toho, čím sú dnes národy a náboženstvá a to, z čoho je dnes väčšina vojen. Postavil teda akúsi laboratórnu vzorku zmenšeného sveta, vložil doňho ľudí, posypal to celé rádioaktívnym prvkom, ktorý všetko dával do pohybu a tak rozohral svet podľa seba. Otázne je, či by to takto naozaj fungovalo, pretože sa naozaj natískajú rôzne možno i naivné otázky, ktoré ale mojej dôvere ku knihe vôbec nepridali.

Uvažoval som aj nad tým, akou náhodou muselo byť, že sa život v metre usporiadal práve tak, ako to bolo opísané v knihe. Metro totiž vzniklo tak, že sa do neho ľudia stiahli po útoku na hlavné mesto. Nie je mi úplne zrejmé, či postupne alebo náhle. Kniha mi naznačovala, že to bol zrejme proces postupný, nukleárna vojna zase evokuje pravý opak. Pri tomto presune sa do metra dostali aj isté vodcovské typy ľudí, ktorí okolo seba dokázali vytvoriť a rozvinúť celé komunity. Pravdepodobnosť, že sa tak stane, že práve tieto vodcovské typy si získajú ľudí aj v tak katastrofických podmienkach a získajú vládu nad kompletnými stanicami, mi nepríde veľmi vysoká. Aj preto mi to skôr pripomína opis hypotetického myšlienkového experimentu.

Predposledná kapitola je takým rýchlym zhrnutím, aby sa následne uskutočnilo malé prekvapenie. Zase som mu ale neuveril. Cítil som tam filozofický odkaz na kritiku ničivej povahy ľudí, ale prišlo to takpovediac z ničoho nič a samoúčelne. Fakt neviem čím to bolo, že som knihe nedokázal dôverovať a nevtiahla ma. Asi to nebolo len tými otázkami. Celý čas som tam vnímal akýsi logický paradox. Nevyslovený, nepopísaný, ale celý čas tam bol. Čosi, čím si Glukhovsky pri písaní pomohol, ale tým sa vzdal silnejšej konzistencie. Vznikol tak militantný, promužský, ruský príbeh, tolstojovsky rozvláčny a sem tam tými zbytočnými opismi aj nudný. Myslím, že nevyužil vlastný skvelý nápad tak, ako sa možno dal využiť.

Postkatastrofický život v uzavretom metre je nesporne skvelým nápadom, ale mne trvalo príliš dlho, kým mi príbeh dal trochu ochutnať zo svojej atmosféry. Strach z tunelov, mutanti? Nič také sa nekonalo. Nemyslím, že ešte niekedy siahnem po knihe od Glukhovského, ale ak vyjde avizovaný film, ten si určite pozriem.

(.., 955, 956, 957, ..)