Téma konfliktu človeka so strojmi, ktoré sám vytvoril, sa objavuje vo filmoch už dávno. Asi najstarší film, ktorý som videl k tejto téme, bol skvelý film z roku 1968 2001: A Space Odyssey, kde palubný počítač HAL 9000 sa vzoprel posádke vesmírnej lodi Discovery One. O desať rokov neskôr, v roku 1979 vyšiel kultový Alien, kde sa android Ash vo svojom morálnom imperatíve plniť Špeciálny príkaz 937 pokúsil zabiť Ellen Ripley, ktorá spolu s ostatnými členmi posádky Nostroma ani len netušila, že jeden z nich je android. Práve táto nevedomosť alebo neschopnosť človeka rozpoznať a odlíšiť androida od človeka určuje pomyselnú hranicu medzi nimi. A za touto hranicou je svet, ktorý si dnes pokúšame predstavovať.
V ďalších častiach centrálnej série Alien sa táto téma vytratila, ale opäť sa vrátila s jej prequel sériou Prometheus, kde túto rolu oponenta zohral android David. Medzi tým vznikli rovnako úžasné série filmov The Terminator a The Matrix, alebo filmy ako I, Robot, Immortal, Surrogates či Blade Runner, kde sa opakovane dostávame myšlienkami k tejto hranici.
Je určite nesmierne zaujímavé sledovať, ako sa táto téma vyvíja a ako sa znovu a znovu objavuje a pripomína sa ako zdvihnutý prst, že človek má možno príliš vysoké ambície, ktoré ho môžu napokon zničiť. Nebolo by to prvý ani posledný krát. Človek je skrátka takej povahy. Každopádne tak ako kedysi Issac Assimov definoval Zákony robotiky, či Arthur C. Clarke svoje Tri zákony, Google pred pár mesiacmi definoval svoje Princípy AI. Je to nevyhnutné. Umelá inteligencia už v lokálnom intelektuálnom výkone človeka predbehla. AI sa dnes už vie učiť, čítať knihy, rozpoznávať niektoré choroby, otvárať si dvere, chodiť po štyroch, skákať a robiť saltá, rozprávať sa s človekom na ľubovoľnú tému a riadiť autá či dopravu, a aj keď sa predpovede dosiahnutia pomyselnej Singularity AI stále posúvajú, myslím, že nik reálne nepochybuje o tom, že sa raz dosiahne.
Idea je to skvelá ale aj naivná. AI nám bude pomáhať a už dnes pomáha, to je fajn. Ja sa len obávam, aby sa potom nezačalo na človeka zabúdať. Už dnes sa nám každému úspešne darí venovať sa viac technológii ako človeku a ak nám navyše AI začne pomáhať s intelektuálne náročnými úlohami, zlenivieme možno natoľko, že budeme ako tí rozkysnutí a hlúpučkí človiečikova v lodi Axiom z rozprávky Wall-E. Ostatnú nám najmä emócie a rácio ako čosi nepohodlné, náročné a vyžadujúce, čo zachvíľu bude možno nadávkou, sa postupne vytesní a zabudneme naň. A prečo je to tak? Pretože emócie sú jednoduché, emócie zarábajú peniaze a peniaze sú tým magnetickým poľom, v ktorom sa človek ako strelka kompasu pohybuje. Je to akoby sme postupne ale isto upadali do raciokómy. A som si istý, že ak sa podarí človeku odstrihnúť aj tie posledné úžasné emócie, ktoré vyplývajú práve z rácia, tak sa tak aj stane. Preto by sme si mali veľmi vážiť pôžitky, ktoré nám poskytujú vedomosti, radosti z vyriešenia neľahkých úloh alebo potešenia a aj sklamania z vykonanej intelektuálnej práce.
Ale späť. Ak už bežný človek nebude vedieť rozlíšiť či má vzťah s človekom alebo AI, prichádza otázka, ktorú mi vnukol práve tento film, Extintion. Ak sa AI budú chovať ako kompletné rodiny, ak budú mať medzi sebou vzťahy a dokonca aj vzťahy k ľuďom a naopak, aká je potom hranica medzi človekom a nečlovekom? Zdá sa to byť jednoduchá otázka s jednoduchou odpoveďou, ale nedal by som sa zmiasť.
Extintion bol podľa mňa typický B-čkový film s naozaj slabými špeciálnymi efektami aj hereckým obsadením, nerealisticky hysterickými deťmi a zbytočnými zápletkami, ale tým, že mi vnukol tieto otázky ma milo prekvapil a aj vďaka tomu som ho dopozeral.
(.., 2122, 2123, 2124, ..)