John Kennedy Toole: Spolok hlupákov

John Kennedy Toole: Spolok hlupákov

Ignácius J. Reilly, ústredná postava tejto knihy. Kto to je? Hypochonder, útlocitný mamľas, sebaľutujúce sa klbko kritizujúce všetko naokolo a každého naokolo. Človiečik s dušou z inej doby. Nepochybne sčítaný a dokonca študovaný intelektuál, ale aj sexuálne vyblokovaný sadista. Pokrytec a krutovládca nad vlastnou matkou, pri ktorom sa vyvracia príslovie: „Nehryz ruku, ktorá ťa živý.“ V zrkadle toho všetkého sa ale Ignácius J. Reilly sám vníma ako ten najcnostnejší medzi cnostnými.

Až sa cítim nesvoj, keď chcem povedať, čo si o ňom myslím. Ale v tomto je táto kniha naozaj špecifická. Skoro neustále ma uvádzala do akejsi nekomfortnej zóny, kde sa vo mne niečo začínalo búriť. Že by to bolo tou satirou? Toto označenie znie ušľachtilo, ale čo spôsobuje je skoro devastačné. Táto kniha je satirou. Je výsmechom. Ale zároveň strašne vážnym. Až takým vážnym, že neostáva žiaden priestor pre smiech. Je to akoby satirický derivát, z ktorého ostalo len torzo, vycucaná hrozivá skamenelina kedysi slávneho komika. Derivát, ktorý hraničí s chorobou.

Na mieste je otázka, ako môže vôbec takéto monštrum vzniknúť? Kniha na to zdá sa aj odpovedá. Jeho matka je alkoholička. Otca nemá a ona sa k nemu chová ako k malému dieťaťu, aj keď už má vyštudovanú vysokú školu a išlo mu na štyridsať. V detstve pre neho nemala veľa pochopenia a tak sa jeho postoj k nej dá chápať aj ako forma odplaty. Odplaty, ktorá sa začína počítať od smrti jeho milovaného psa. Jeho intelekt evidentne nezapadá do jeho doby a vie o tom. Je jej kritikom, fakticky absolútnym. Demokracia, socializmus, komunizmus, čokoľvek čo si len vie súčasný človek vymyslieť, je pre neho neudržateľný a odporný systém, nehodný života, plus desať pekných prívlastkov, ktoré by Ignácius určite pridal. Jeho intelekt je v monarchii a je tam tak silno ukotvený, že som mal niekedy pocit, že je akoby naozaj v čase posunutý a zakliaty a zároveň nevie s tým nič spraviť.

A tak, nech stretne kohokoľvek, s každým sa dostane do konfliktu a vzájomného osočovania, až je to tragické, smutné a napokon ani nie satirické, ale na zaplakanie. Ignácius je človekom, ktorý vyženie zákazníka, ktorý si od neho chce kúpiť hot-dog, pretože je morálne nekorektný. Áno, predáva hot-dogy, ale aj to len chvíľu, lebo dlhšie ako pár dní nikde pracovať nevydrží. Niekedy som mal toho osočovania, pokrytectva a nadávania už plné zuby. Ľudia akoby boli úplne inak nastavení ako sme my dnes. Keď im niekto nadával, neriešili to. Akoby im chýbalo koliesko alebo čo a nad nadávkami sa buď vôbec nezamysleli, alebo si mysleli, že im patria a netreba k nim nič dodávať. Pre mňa bolo toto nereakčné osočovanie nepríjemne frustrujúce a až na pár výnimiek ním bola kniha doslova presiaknutá. Neviem odhadnúť, či existuje kniha, v ktorej by sa osočovalo viac ako tu. Bolo to skoro v každom dialógu a v tejto knihe sa diskutuje skoro nepretržite. Evokovalo mi to zamyslenie, v akom asi svete to autor John K. Toole žil? Napísal len jednu jedinú knihu a práve takúto. To znie naozaj záhadne ..

Ignácius píše knihu. Spisuje svoj svetonázor. Však čo iné. Je viac než zjavné, že to nikdy nedopíše. Nie je totiž schopný zarobiť si ani na živobytie a bez matky asi spráchnivie v rodičovskom dome ..

Podobný pohľad na hlavnú postavu tejto knihy bude mať asi väčšina, ku ktorej sa tu hlásim, ale v závere sa aj vo mne čosi pohlo. V emotívnom konci som mal pre neho kúsok sympatie. Čosi podobné sa mi stalo aj pri filme Sandra, c’est la. Kúsok sympatie, hoci logicky a racionálne by sa vo mne nič také nemalo ozvať. Ale fakt si neviem predstaviť, koho táto kniha aspoň raz nenaserie.

(.., 968, 969, 970, ..)