Hudba bola skvelá, filmu dodávala parádnu kuráž. Navnadilo ma to pozrieť si pár videí z koncertov Queenu alebo klipy ich hitov, ale nič viac som si z tohto filmu nedokázal vziať. Mal som naň neobvykle veľa skvelých osobných referencií, aj moje očakávania na základe nich som mal niekde v oscarovej rovine. Teraz, po zhliadnutí filmu, sa budem veľmi čudovať, ak Rami Malek získa Oscara, hoci chápem aj dôvody, prečo je nominovaný a prečo by ho dostať mal. Ak beriem Oscarov ako vrchol hollywoodskej politiky a výkladnú skriňu filmového priemyslu, tak ho dostane, ale ak by som sa naň pozeral len skrz svoju optiku, ako som sa bavil, tak určite nie. Sám si na tému Queen na Youtube namiešam dve hodiny, ktoré budú zábavnejšie ako tento film.

Film naznačil ako niektoré piesne vznikli, útržkovito zachytil Mercuryho rodinné korene, ktoré ale akoby v jeho živote derivovali len na bezmocné pohľady a role štatistov. Prekvapivo veľa priestoru dostala téma Mercuryho pocitu osamelosti, ale bola rozžuvaná tak dôsledne, že som vlastne ani nezachytil kedy začala, kedy skončila a k čomu spela. Však hádam každý kto túži po sláve počíta s tým, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou, ak sa slávnym stane, stane sa aj vnútorne osamelým a absencia anonymity a súkromia v jeho živote vytvorí okolo neho síce krásnu a zlatú, ale predsa len klietku. Práve táto téma osamelosti urobila z filmu o Queene film o Mercurym.

Bol v popredí všetkého. Dalo by sa to pochopiť, ale vadilo mi, že ho film zobrazoval ako človeka osudovo predurčeného na úspech a bez štipky pochybnosti kohokoľvek kto sa s ním stretol, že by sa hudobnou legendou nemusel stať. V tomto kontexte ma potešila poznámka Rogera Taylora na Freddieho predkus. Na malú chvíľu film vyvážila a zmiernila gigantické ego a prehriatu lokomotívu menom Freddie Mercury. Nemyslím, že to takto v skutočnosti bolo. Myslím, že aj Mercury tvrdo pracoval, nemal vždy na tvári ten svoj fúzkatý úsmev a mal aj svoje tvrdé pády. Rovnako som neuveril ani scénkam, ktoré sa odohrávali v kancelárii Raya Fostera. Ani neviem nájsť správne slová ako ich prázdnosť a syntetickosť popísať.

Jediná postava, na ktorú sa mi naozaj dobre pozeralo, bol Brian May. Škoda, že nedostal viac priestoru. Ostatní mi tam pripadali bez výrazu alebo naopak s prehnaným výrazom. Dokonca aj samotný Mercury bol pre mňa len karikatúrou, až mi to ku koncu už liezlo na nervy, čo možno bolo aj preto, že som sa nikdy s nejakým zvláštnym záujmom na Mercuryho nepozeral, hoci jeho piesne som počúval a počúvam stále rád a viažu sa mi k nim nezabudnuteľné spomienky.

Film som vnímal rozdelený na dva. Jeden, ktorý bol hraný a ani nemusel existovať, film snažiaci sa spojiť skutočnú minulosť s vlastnou predstavou o nej, a ten druhý, ktorý sa do toho hraného ozýval cez originálne piesne a vďaka ktorému som mal chvíľami pocit, akoby sa tam niekde naozaj stále vznášal a bol nesmrteľný, Freddie Mercury. Ten filmu dodával skutočnú kuráž aj punc kvality.

Stručne? Okrem afektovaných výrazov a dlhých pohľadov, ako v starom ruskom filme, je film, ak si odmyslím originálnu hudbu Queenu, vlastne úplne prázdny a deravý ako rešeto, je čosi ako silueta pôvodného Queenu. Pritom režisér mal strašne jednoduchú úlohu. Mohol vyberať z milióna udalostí, ktoré sa okolo Queenu odohrali, mohol vyberať z nekonečného repertoáru hitov, mal po ruke žijúcich členov Queenu, aj talentovaného Maleka, ale nejako to nevyšlo. Asi mal zlú ruku. Filmu podľa mňa chýba umenie, ktoré by si určite zaslúžil.

(.., 2142, 2143, 2144, ..)