Cez víkend sme si spravili s dcérami výlet k Hradu Divín. Keď sme v tých končinách, je to pre nás taká povinná jazda. Je to pekná a aj pre najmenšie deti absolútne nenáročná prechádzka. Chceli sme si pozrieť zrekonštruovaný Zichyho kaštieľ pod hradom. Ešte pred 2. sv. vojnou tu slúžila aj moja stará mama. Bol však zavretý.
Hrad Divín je od roku 2012 v rekonštrukcii. Odvtedy som tam bol v rokoch 2013, 2018 a teraz na začiatku roka 2020. Pred tým som sem chodieval tiež, ale v tých časoch bol hrad zarastený a od dobytia a zničenia cisárskym vojskom v roku 1679 zrejme nedotknutý (k dobytiu ako aj k dôvodom útoku cisárskym vojskom na vtedajšieho majiteľa Imrich III. Balassu sa viažu rôzne povesti).
Každý rok, čo som tam odvtedy bol, som videl ako práce medzičasom postúpili. Záchranári odviedli kusisko práce. Postupne opravili okná, ktoré kedysi vyzerali len ako diery v múroch, múry na mnohých miestach spevnili a odkryli dovtedy zasypané miestnosti, o ktorých som ani len netušil, že existujú. Potrvá to ešte pár rokov, ale vidieť ako z ruiny postupne vzniká skutočný hrad. Po dôkaz, že sa to dá, netreba chodiť ani veľmi ďaleko. Stačí sa zastaviť na zrekonštruovanom Hrade Vígľaš (rekonštrukciu dokončila rodina Rekitar v roku 2013) alebo na Haličskom zámku (ako Hotel Galicia Nueva bol otvorený v roku 2016), hoci ten bol pred rekonštrukciou v podstatne lepšom stave ako je dnes Divín.
Zaujímavosťou Hradu Divín inak je, že len nedávno (v roku 2012) bola pod ním objavená jaskyňa.
Možno čoskoro sa bude dať po hrade zažiť virtuálna prehliadka, kde človek zažije dobovú slávnosť alebo neviazané hýrenie na jednej z osláv Imricha Balassu či dobytie hradu Turkami alebo Cisárskym vojskom. Verím, že tento smer turistického zážitku má veľkú budúcnosť. Napokon VR je na takéto niečo dnes už pripravená a aj model hradu Divín už existuje:
Z hradu sme sa išli pozrieť k priehrade Ružiná. Prvýkrát v jej 45-ročnej histórii ju v roku 2019 vypustili (z dôvodu údržby). To si človek nemôže nechať ujsť. Prekvapilo ma, že nie je taká hlboká, ako som o nej v detstve počúval (tiež svojím spôsobom povesti o spodných víroch zo zatopených domov a pod.).
Na dne je množstvo škľabiek, zopár odpadkov, ale najmä vzniklo tu nezvyčajné víkendové korzo pre obyvateľov okolitých dedín, ako píše vo svojich článkoch (tu a tu) R. Vojenčák v lokálnych novinách.
Určite sa toto prírodné korzo oplatí navštíviť, veď po napustení nádrže, dôjde k ďalšiemu vypusteniu možno o ďalších 40 rokov.