Uff! Toto bolo náročné sústo. Kniha je plná explicitnej ľudskej beštiality, ale je vyrozprávaná s úprimnou nevinnosťou dieťaťa. To z nej robí veľmi náročný žáner. Naproti tomu film je skoro nemý. Je síce vizuálne krásny a skvele obsadený, ale je plytký, ako keď z lásky ostane len pornografia – to na čo postačujú oči. Ostatné, očiam nevnímateľné, vo filme neexistuje. Úplne sa z neho vytratilo Kosińského geniálne detské videnie toho brutálneho sveta, v ktorom malý Joski vandroval. Stratili sa z neho príčiny, významy aj vzťahy, a to najmä tie dobré, ktoré pre chlapca znamenali veľa a formovali ho. Film je vizuálne pekný, všetko akoby sa v ňom odohrávalo v pomalých a veľavravných pohľadoch, ale po čase mi to začalo pripadať ako nepodarená francúzska groteska. Chýbal mi tu chlapcov vnútorný hlas, ktorý robí z knihy majstrovské dielo. Uvažujem, čo také úžasné si do svojej hereckej kariéry asi odnesie Petr Kotlár, ktorý stvárnil Joskiho. Je mi ho normálne ľúto. Tvorcom teda tlieskať určite nebudem. Film je len útržakmi knihy. Kniha je iné kafe. Je pre odvážnych.

Tú si radím niekde k Nabokovovej Lolite. Je to veľmi osobitý žáner a náročné čítanie. Je to síce fikcia, ale v dobe, postavách aj v udalostiach, ktoré opisuje, má autobiografické črty a chce byť skôr očitou a osobnou výpoveďou, než len umeleckým výkonom. Kosiński nesporne čerpal zo svojho života, hoci sa sám od knihy dištancoval. Mal som dilemu, podobne ako pri Lolite, že si musím vybrať, či čítam fikciu alebo autobiografiu, pretože to by mi ju pomohlo lepšie stráviť. Ale keď som sa zamyslel, aký je v tom vlastne rozdiel, uvidel som to inak.

Ak som knihu považoval len za fikciu, podobne ako Lolitu, ostal som pri konštatovaní, že je nesporne napísaná brilantne. Až tak brilantne, že môže rozbiť civilizovanú mysel na prach a vyhnať ho späť do doby kamennej, kde dnes disciplinovaná bezcitnosť a beštialita sa oslobodzujú a získavajú právo konať. Ak je kniha fikciou, umožňuje nám pozerať sa za hranice bežného a to je nesmierne cenné. Žiaľ, tu je to len sebeckosť a krutosť. Kam to potom všetko smeruje? Niekto sa nad tým strasie a knihu odhodí, niekomu sa stane povolením, akousi vstupenkou do sveta, o ktorom tajne dúfal, že existuje. Prečo vôbec písať takéto knihy?

Ak som knihu považoval za autobiografiu, podobne ako som chvíľu za autobiografiu považoval aj Lolitu, mal som dojem, že sme sa úbohými stali už dávno. Je len vecou okolností a spoločenských síl, ktoré nám udeľujú povolenia sa nimi stať. Účinok Luciferovho efektu. Nič z toho, čo tu Kosiński napísal si fakticky nemusel vymýšľať. Všetko sa to už mnohokrát stalo. Mohol to ako malý chlapec prežiť, aj keď s obrovskou dávkou šťastia a vytrvalosti. Už to všetko ale niekto pred ním označil, pomenoval a opísal. Kosiński, ale aj ja, môžem dnes odosobnene vyslovovať slová ako vražda, pomsta, poprava, mučenie, znásilnenie, incest či zoofília a už nemusím tieto slová znovu prežuť, ani ich nemusím prežívať na vlastnej koži. Sú tu už dávno a svoje miesto majú potvrdené dejinami. Ten malý Joski mohol byť pokojne malý Jerzy Kosiński a verím, že v mnohých častiach knihy ním aj bol. Ak to nebol malý Jerzy, potom to boli mnohí iní malí chlapci a dievčatá, ktoré toto prežili a ich osud sa tu zlial do jedného jediného pravdivého autobiografického osudu. Prečo písať a čítať takéto knihy?

Kosiński v epilógu píše, že očakával, že sa kniha stane literárnou terapiou a varovaním. Akou terapiou a akým varovaním? Nuž, ak knihu považujeme za fikciu, tak môže byť terapiou, ak za autobiografiu, tak by nám mala byť varovaním. A to je hádam dostatočný dôvod, prečo písať a prečo čítať takéto knihy. Nečítajú sa nám ľahko, pretože nám zaliezajú pod kožu viac, ako je nám príjemné. Ale radšej mať nepríjemný pocit z prečítaného textu, ako dostať krompáčom po hlave.

(.., 1039, 1040, 1041, ..)

Share This