Už nesledujem situáciu okolo koronavírusu tak horúčkovite, ako na začiatku. Čiastočne ma to už unavuje, čiastočne hnevá. Aj preto píšem tento článok, potrebujem trochu vyhecovať svoj znudený a otupený mozog.
Stále mám ale veľkolepý dojem, že sme spravili prvýkrát niečo, na čo môžeme byť právom hrdí úplne všetci. Dokázali sme, že vieme solidárne konať spoločne a jednotne. Stále ma to neprestáva fascinovať. Dokázali sme sa izolovať na svojich malých planétkach a trénujeme v nových podmienkach. Nechcel by som to nazývať experimentnom, ale núka sa mi pozerať na túto situáciu, práve ako na experiment. Pomáha mi to nevidieť len zlé a smutné veci, čo je v prítomnosti strachu a obáv prirodzené, ale pomáha mi to hľadať aj iné pohľady, ktoré môžu priniesť odvážne, ale možno aj vhodnejšie riešenia. V stave úzkosti, ohrozenia a neistoty z budúcnosti nedokáže asi nikto robiť tak adekvátne rozhodnutia, ako stoicky uvažujúci človek. Tým teraz nie som, ale zase ani nepanikárim.
Dlho to ale takto asi nevydržíme. Myslím, že ten mesiac, dva, či tých 110 dní, je pre každého zvládnuteľných bez väčších problémov a hádam aj vlády majú plné právo toto od občanov požadovať. Dovolím si ale tvrdiť, že s pribúdajúcimi mesiacmi a dobrým počasím, sa z koronavírusu samotného stane minoritný problém; a to aj napriek jeho zdravotným rizikám a všetkým dôsledkom.
Vyvstane pred nami druhý veľký „experiment“. Experiment, ktorý ak zvládneme, nám dá právo byť na seba hrdí ešte viac. To, čo sme sa naučili a učíme v izolácii a karanténe, tú dôležitú a pre mnohých novú disciplinovanosť, začneme postupne prenášať do bežného života. Nebude to jednoduché. Asi všetci vieme, že disciplína sa ľahšie dodržiava aj vyžaduje, keď ju každý vníma ako nevyhnutnú, pretože sa bezprostredne bojíme o svoje zdravie a životy; a asi aj tušíme, že s pribúdajúcimi číslami v štatistikách, sa naše vnímanie hrôzy z koronavírusu s najväčšou pravdepodobnosťou začne znižovať, čo disciplíne zrovna nenahráva. Postupne nám tento strach zovšednie a stratíme ho. Preto to nebude jednoduché. Budeme prehodnocovať sociálne dištancovanie. Budeme sa stretávať, ale bezpečnejšie. Budeme musieť obohatiť zábavu a relax novými formami, ale najmä profesionálny život oveľa silnejšie prepojiť so súkromným životom. Čokoľvek iné dnes vidím ako násilné, neprirodzené a spôsobujúce len väčšie škody, než to neurobiť. Aké škody?
Napríklad škody v rodinách, ktoré sa nebudú dať nikdy spočítať v žiadnych jednotkách, ale potichu sa niektoré vzťahy rozložia. Škody v ekonomikách. Pretože dnes je hádam každému jasné, že ekonomická sieť sa narušila a ak v nej umrú príliš dôležité uzly, môže sa narušiť celá. Žiaľ, dnes asi nikto nemá predstavu, ako vyzerá taká mapa ekonomických vzťahov, ani v tak malej krajine ako sme my, nie to ešte v medzinárodnom merítku. Preto ani nevieme povedať, čo si v ekonomike môžeme dovoliť vypnúť a čo nie a ak vôbec, aké to bude mať dopady. Iste, môžeme hovoriť, že zafunguje starý dobrý zákon džungle, ale pri všetkej úcte k nemu, asi by sme to mali vedieť robiť aj trochu sofistikovanejšie, ako sa len spoľahnúť na zákon silnejšieho. Veď napokon ten by mal platiť vo fungujúcej ekonomike a toto, čo tu dnes máme, je predsa len niečo iné – riadené vypnutie. Riadené, ale neriadene.
Takže späť. Musíme sa naučiť byť disciplinovanými aj bez karantény a izolácie. Tí, ktorí to vyskúšali bez nej (tuším UK, US, Švédsko) k nej museli aj tak napokon prikročiť a tí, ktorí sú disciplinovaní z povahy štátneho zriadenia (Čína), alebo si to aspoň o sebe myslia, ju už praktizujú. Budeme musieť z izolácie vyjsť, aj keď čísla zo štatistík nebudú vôbec upokojujúce. Prečo? Pretože sme spoločenské tvory a vieme to o sebe. Preto by nás to ani nemalo prekvapovať. Ľudia už takí proste sú. A preto sú schopní vykonať aj hromadné samovraždy. Čo spraví od ostatného sveta izolovaná oblasť, dedina či mesto, ktoré je bez jediného prípadu nákazy, keď všade naokolo nákaza s 21% mierou úmrtnosti a 79% mierou uzdravenia (štatistika na základe už uzavretých prípadov) bude? Skôr či neskôr sa svetu otvorí, urobí ten samovraždený krok. Pretože izolácia sa pre nich stane horšou ako samotná nákaza. Pretože inak bude sociálne, psychologicky aj ekonomicky neznesiteľná a neefektívna.
Nateraz sa vraciam do svojej izolácie, ale ako som písal aj v predchádzajúcom článku, dúfam, že sa vládam nezapáči byť vladármi. Že ten bod zlomu neprestávajú hľadať a nezabúdajú, že existuje. Nechceme predsa, aby sa, cez deň prázdne, ulice stali v noci ulicami násilia a strachu. Ulice si treba strážiť, socializovať, inak sa nám vymknú spod kontroly, aj keď mám pocit, že sa už tak trochu stalo. Patria viac psom než deťom, viac autám ako ľuďom. No nič. Držme si palce, že to bude len 110 dní a že dovtedy budeme pripravení. Svetlo na konci tunela sa blíži. Už len, aby okrem Covid-19 neprišlo ešte niečo ďalšie.