Keďže do Vojenského obvodu Záhorie môže už od roku 2012 vstupovať aj široká verejnosť, vybrali sme sa tam na výlet. Všetky ostatné prekážky, ktoré by nám v tom mohli zabrániť, boli negatívne. Podľa Plánu výcvikov Ministerstva obrany bol vstup na 18. apríla 2020 povolený, núdzový stav vyhlásený vládou na obdobie Veľkonočných sviatkov skončil 13. apríla a predpoveď počasia vyzerala na skvelých 22°C. Výborne. Naložil som bicykle, zabalili sme povinnú výbavu (vodu, malé občerstvenie a rúška) a vyrazili sme. Bola to naša prvá cesta za hranice Bratislavy za posledné dva mesiace, a na deň presne. Neuveriteľné. Pred dvoma mesiacmi sme ešte v nevedomosti toho, čo nás čaká, šliapali na Veľkú homoľu. Takže sme si to namierili k nám dobre známemu Plaveckému podhradiu, odtiaľ k Plaveckému Mikulášu, pred ktorým sme odbočili doľava a po 4.5 km sme zastavili pri odbočke do vojenského obvodu.

Prvé čo potešilo hlavne deti boli jašterice, ktorými sa to tam v suchej tráve a zvyškoch roztrhaných pneumatík, len tak hemžilo. Zložil som bicykle a vyrazili sme. Po 100 metroch som ale zistil, že tadiaľto teda cesta nevedie. Spevnená cesta končila a ďalej sa v mäkkom pieskovom teréne bicyklovať nedalo. Nastala chvíľa malého rozčarovania. Zjavne to nebolo to miesto, ktoré som si ešte doma vyhliadol. Mala tu byť dlhá rovná asfaltka. Google ale situáciu upokojil. Zastavili sme o 0.5 km skôr. Tých 500 metrov sme po hlavnej ceste v pohode odbicyklovali a zastavili sme na ďalšej odbočke.

Vrelo odporúčam zájsť sem na prechádzku alebo s bicyklami, pretože tento areál je čosi unikátne. Neviem či je to tým vedomím, že bežne je to tu zatvorené a trénuje tu armáda, určite to vedomie zohráva svoju rolu (ťažkou vojenskou technikou vyjazdené pieskové cesty, zvetrané a rozpadávajúce sa bunkre a nad lesom týčiace sa zelené kovové vyhliadkové veže), ale určite to bude aj tým, ako to tu v tomto ročnom období vyzerá. Nespomínam si, že by som niekde inde na Slovensku videl takúto krajinu. Najviac mi ju pripomínalo baltské pobrežie Vislianskej kosy, kde som bol v roku 2003. Je to asi dané tým, že nízke stromy, ktoré tu poriedko rastú, rastú na mäkkej, nestabilnej, pieskovej pôde a majú to náročnejšie ako inde. Najviac sa mi núkalo hovoriť tomu, Mesačný les.

Pôvodne sme mali namierené k Drevenému krížu a potom podľa toho, ako budú zjazdné cesty a ako budeme so silami a chuťou, uvidíme. Po 4 km sme ale zastavili, aby sa deti pohrali v piesku a už sme tu ostali. Široko-ďaleko nikde nikoho a tá neobvyklá krajina, úplne si to pýtalo zostať tu, vychutnať si to. Hádam by sa tu oplatilo aj prenocovať, ale na to sme neboli vôbec pripravení.

Cestou späť som skúšal bicyklovať aj po nespevnených cestách, ktoré nevyzerali byť len z piesku, ako tie vyjazdené armádou, ale nedalo sa. Pod nimi sú pieskové duny a ani zarastené trávou nie sú dosť pevné na jazdu bicyklom.

Samotné Šranecké piesky sme si už len zbežne prezreli. Nerozložili sme sa tu, ako som pôvodne zamýšľal. Začínal sa v nás ozývať čas obeda a pri súčasnej situácii, keď sa človek len tak nezastaví v prvej reštaurácii, na ktorú natrafí, bolo sa treba vrátiť. Vrátili sme sa aj s malou jaštericou, ktorú deti chytili a teraz sa o ňu starajú. Výborné miesto na výlet ..

Share This