Keď som pred 10 rokmi dozeral film The Road, ktorý je natočený podľa tejto knihy, tušil som, že sa k nemu ešte vrátim. Nielen kvôli skvelému hereckému duelu Vigga Mortensena s Kodi Smit-McPheemom, ale najmä kvôli príbehu. Ten u mňa vydržal kulminovať celých tých 10 rokoch, až si ho teraz vypýtal Covid-19 a tak som siahol po McCarthyho knihe, aby sa mi ten príbeh dostal, tak povediac, viac pod kožu. Nepodarilo sa. Niežeby bola kniha slabá alebo že by som nevedel čítať. Je to filmom. Je natoľko vierohodne natočený a voči knihe autentický a naopak kniha je napísaná tak svojsky stručným a úsečným štýlom McCarthyho, že mi už nič nové nepriniesla.

Počas celého príbehu som uvažoval, akú katastrofu to ľudstvo muselo zažiť, že sa tých pár preživších ocitlo v tak strašnej situácii. Na zemi prakticky neexistujú obývané mestá či dediny, sú len ruinami niekdajšej civilizácie. Existujú len hlúčiky ľudí pozostávajúce skoro výlučne z mužov. Pôsobia ako gangy. Ženy a deti sú raritou. Väčšina z nich im už dávno padla za obeť. Nikomu tu už nejde o oživenie alebo prežitie civilizácie ako takej, ostalo len to posledné, prežitie jednotlivca. Vzduch je plný nezdravého prachu a kvôli nemu slnko prakticky nevidieť. Zvieratá vyhynuli, stromy sa postupne rúcajú a ich praskanie je pre post-apokalyptické noci príznačné. Čo sa stalo? Globálne zemetrasenie, mimozemská intervencia, nukleárna alebo biologická katastrofa? Ťažko povedať. McCarthy príbeh veľmi dôsledne odizoloval od faktov, ktoré by mohli pomôcť zodpovedať tieto otázky. Mne z tohto puzzle vyšla ničivá zrážka planéty s asteroidom, aspoň film k tomuto scenáru navádza na rôznych miestach. Zem pomaly upadá do hibernácie, postupne odmieta svojich biologických osadníkov a evolúcia sa vracia niekoľko miliárd rokov späť.

Takto nejako si predstavujem, že dopadneme, ak sa ľudstvo nespamätá a každý jeden neprijmeme zodpovednosť, ktorú dnes hádžame buď jeden na druhého alebo na celú spoločnosť. Iste, ťažko sa dnes vyznať v tom, čo je zodpovedné a čo ešte nie, čo už nie. Sotva vieme, ako by mal vyzerať obraz stabilnej a udržateľnej budúcnosti. Prestať jesť mäso? Prestať kupovať plastové fľaše? Ísť upratovať do lesa alebo ísť do konfliktu s človekom, ktorý zakladá oheň na zakázanom území? Učiť dospievajúce deti zamepis, dejepis, chémiu alebo ich namiesto toho učiť ako fungujú financie, internet, ako vychovávať rodinu a ako byť ekologicky zodpovednými? Nedá sa to všetko naraz? Asi nedá.

Je mi zle už len keď počujem o ďalšej diplomovke, ktorú si ďalší z našich hviezdnych politikov okopíroval a neviem či od seba odstrkovať novinárov, ktorí o tom píšu alebo politikov, ktorí tak konajú. Každopádne ako plytváme našou energiou na blbosti, ako plytváme peniazmi a zároveň sa pred nami už pomaly zatvárajú dvere, za ktorými je naša budúcnosť, je prototypom nezodpovednosti. Kto z nás cíti priamu zodpovednosť za stav podzemných vôd, skládok, a pod.? Osobná zodpovednosť je rarita. Väčšina z nás cíti spoločenskú zodvednosť, ku ktorej sa ale nikto nehlási, pretože cítime, že ohrozuje luxus, na ktorý sme zvyknutí. Stále nevieme používať technológie, ktoré míľovými kromi predstihujú vývoj našej morálky. Internet nám dal historicky najväčšiu príležitosť byť konečne jednotní, ale ľudia sa od seba len vzďaľujú. McCarthy možno opísal Našu cestu, resp. jej doslovný koniec.

Ja si na túto otázku odpovedám relatívne jednoducho. Nevieme. Nevieme čo robiť, nevieme čo je dôležité, čo kto má robiť, spoliehame sa jeden na druhého, ale nevieme, či robíme správne. Nevieme kam naše správanie vedie, lebo nad tým pramálo uvažujeme. Sme znechutení zo správania ostatných, čo nás oberá o motiváciu a hádam by sme mali byť aj zo seba. Nevieme. Nevieme, ale po pravde v skutočnosti vieme. Vieme, pretože všetko čo treba vedieť a robiť správne rozhodnutia, máme, ale nemáme to na jednej kope, a vo finálne je to možno taká veľká kopa, že je to pre jednotlivca neskonzumovateľná porcia, takže na konci dna zase nevieme. Ale aj na to existuje recept.

Pre svoje deti a vnúčatá chceme len to najlepšie, ale voči ich deťom, deťom, ktoré sa ešte nenarodili necítime prakticky žiadnu zodpovednosť. Ale mali by sme. Prečo je to tak? Môže za to láska. Láska ďalej nevidí, je sebecká, zavše slepá a zavše sa asi budeme musieť naučiť lásku nenávidieť a potláčať, aby sme prežili. Potrebujete totiž rozum a presvedčenie. Jednoducho sa tej zodpovednosti naučiť a nečakať, že priletí sama od seba, ako láska. Nehovorím, zbavme sa lásky, nechápte ma zle, hovorím len, aby sme si vybudovali lásku k zodpovednosti.

(.., 1043, 1044, 1045, ..)

Share This