Vyberte stranu

Film 2001: A Space Odyssey som videl asi dvakrát. Keď som ho pozeral druhýkrát, stalo sa mi, čo sa mi stalo asi len dvakrát v živote. Uvedomil som si, že som ho už raz videl – paradoxne až v jeho úplnom závere. Prečítal som si anglickú skrátenú verziu a vypočul audioknihu, videl som aj pokračovanie 2010: Odyssey Two a prečítal som si aj voľné pokračovania 2061: Tretia vesmírna Odysea a 3001: Posledná vesmírna Odysea. V každom som našiel niečo nové.

Vo filme 2001 človek ostane očarený vizuálnymi efektami, ale stratia sa tam voči knihe dve dôležité informácie. Jednou je, že evolúciu človeka naštartovala mimozemská inteligencia. Nebola teda podľa štandardnej teórie darwinovskou. Druhou je konečná metamorfóza Davida Bowmanna. Obe boli zobrazené aj vo filme, ale z praľudí poskakujúcich okolo monolitu som nikdy neusudzoval na potrebu zamyslieť sa nad revíziou evolučnej teórie a zo záverečných obrazov za veľavravnej straussovej hudby som tiež nikdy nepochopil, že podobne ako Zarathustra ohlásil príchod Nadčloveka, tak aj sa Bowmann človek stal v istom zmysle nadčlovekom.

Samotný dej je z môjho pohľadu tiež o dvoch veciach, ktoré akoby spolu ani nesúviseli a mohli byť samé o seba námetom na knihu. Jedným je konflikt človeka s inteligentným počítačom HAL 9000 a druhým je púť človeka za jeho horizont. V tom druhom je čosi romantické, čo museli zažívať aj stredovekí moreplavci a dnes im ich cesty môžeme len slepo závidieť. Udiali sa (medzi 15. a 18. storočím) a už sa nebudú na Zemi nikdy opakovať. Tu pozvoľna prichádzajú otázky, ako by mohli vyzerať medziplanetárne cesty, koľko by mohli trvať, v akých rozmerových a časových škálach sa naučiť uvažovať, čo sú nevyhnutné podmienky pre takéto cesty a kde sú ich hranice. Na toto všetko si v knihe Clarke celkom presvedčivo odpovedal, ba niekedy možno zašiel aj ďalej, než by sme si dnes mohli želať.

2001: Vesmírna Odysea ma ale ešte doviedla k zisteniu, ktoré možno o ničom nehovorí, ale je pre mňa zaujímavé – vytvára sa akoby jeden svet, zlúčenina viacerých fascinujúcich svetov, ktorý nie je úplne prázdny na nové myšlienky, možno nie je ani vnútorne konzistentný a v ktorom sa odohrali udalosti v takomto poradí: v rokoch 1936-1997: Contact, 2001-2003: A Space Odyssey, 2010: Odyssey Two, 2061: A Space Odyssey Three, 2089-2094: Prometheus, 2069-2123: Alien, 2127-2179: Aliens, Alien 3, 2379-2379: Alien Ressurection, 3001-3050: Last Space Odyssey, 2067-2190: Interstellar, 2063-2395: Star Trek, 10110-10256: Dune a napokon v obludne ďalekej budúcnosť epizódy Star Wars. Bolo by určite zaujímavé zmapovať fimový SCI-FI svet a položiť ho na jednu platformu. Možno to už aj niekto spravil, alebo sa k tomu niekedy dostanem ja, každopádne je to šteklivá myšlienka.

Táto kniha ma tiež priviedla k zamysleniu ako autori, ktorých som čítal, tvoria budúcnosť. Ostal som zaskočený a sklamaný. Nespomínam si, že by som sa nad tým niekedy zamyslel, ale keď som si dal dohromady, aké svety vytvorili, zistil som, že im chýba to, čo som v nich intuitívne a automaticky vždy hľadal – konzistentné, do detailu prepracované a dôveryhodné svety, v ktorých bežný človek, ani pri hlbšej úvahe, nenájde pochybnosti o tom, že by sa v takom svete nedalo žiť a teda, že taký svet naozaj nemôže existovať.

V Clarkovi si človek nájde hromadu pekných technických detailov, ale tam jeho brilantnosť v opisoch budúcnosti končí. Razí z nej prílišná lineárnosť v uvažovaní a k rovnakej budúcnosti človek dospeje z jednoduchého konceptu, ktorý je tým prvkom, čo napokon sklame. Budúcnosť je uzavretie súčasnosti v sebe samej v tom zmysle, že všetko čo dnes tušíme, chceli by sme alebo čoho sa možno obávame, sa zhmotní a vytvorí realitu budúceho sveta. Možno je to prísne posudzovanie, pretože dnes sa píše rok 2015, pritom Clarke s Kubrickom dali prvej Odysey život v roku 1968, ale z pohľadu Odysey to azda nehrá veľkú rolu. Zdá sa mi, že najviac to uškodilo Poslednej Odysey, kde Clarke opisoval časovo najvzdialenejší svet a tam mi to zavše pripadalo až komické. Späť ale k tomu, čo si na Clarkovi veľmi cením. Je to práve tá technická dôveryhodnosť. To ako uleteným myšlienkam dáva krídla, alebo práve naopak schmatne ich a poriadne ich vypitve, aby z nich neostalo nič len fakty. Preto som si užíval dlhé nemé scény filmu 2001 a rovnako aj technické opisy v jeho knihách, pretože tam tkvie skutočná atmosféra Vesmírnej Odysey. Stačí sa pozerať, dýchať, cítiť a človek začne mať pocit, že je na lodi Discovery v tom tichom malom svete, obklopenom nekonečným prázdnom a rieši zapeklitý šachový problém s palubným počítačom. Toto čaro asi nevyprchá nikdy.

Stručne teda o čom vlastne Vesmírna Odysea je. Do vývoja ľudstva zasiahne asi pred 3 mil. rokmi mimozemská inteligencia. Koncom druhého milénia je na Mesiaci objavený niekoľkometrový monolit. Je to prvý priamy dôkaz prítomnosti mimozemskej inteligencie. Jeho objavenie zároveň vyvolá silný rádiový signál orientovaný k Jupiteru, kde sa nachádza ďalší monolit rovnakého pomeru 1:4:9, ale jeho rozmery sa počítajú v kilometroch. Ľudstvo vysiela posádku, aby preskúmala okolie Jupitera. Na ceste sa posádka dostane do konfliktu s palubným počítačom, čo paradoxne skoro zapríčiní neúspech misie. Napokon sa ale jednému z posády, Davidovi Bowmannovi, podarí misiu dokončiť, nachádza obrovský monolit a ten ho pohltí. Bowman sa ocitne v inom svete, jeho život je zdigitalizovaný a zapísaný do pamäte monolitu a takto ako určitá forma vedomia ostáva stále existovať. Plánovaná záchranná misia Discovery II. sa po rokoch zrealizuje a lodi Discovery II. sa podarí dostať do blízkosti Discovery I. a opäť do kontaktu s monolitom, ktorý s posádkou teraz nadviaže kontakt. Ľudstvo dostáva odkaz: „ALL THESE WORLDS ARE YOURS EXCEPT EUROPA. ATTEMPT. NO, LANDING THERE. USE THEM TOGETHER. USE THEM IN PEACE.“. Vzápätí sa z Jupitera stáva druhá hviezda slnečnej sústavy Lucifer. O 50 rokov neskôr sa približuje Hallyeova kométa k zemi a začína už tretie pokračovanie Odyssey, ktorú si už dobre ani nepamätám. V roku 3001 je ale v Kuiperovom páse objavené telo Franka Poola, ktorý bol súčasťou posádky Discovery I. s Dave Bowmanom. Podarí sa ho oživiť. Začne sa učiť o svete, do ktorého sa prebral. Pomôže sa ľudstvu spojiť s metamorfóznym obrazom Davida Bowmana, ktorý sa z času na čas objavil ako určité božstvo. Aj napriek varovaniu sa mu podarí pristáť na Európe, o ktorej už ľudstvo vie, že je tam život, ale veľmi odlišný od nášho. Veľký monolit prijíma znovu silný rádiový signál zo svojho centra vzdialeného 450 sv. rokov, ktorý ľudstvo dekódovalo ako príkaz na elimináciu, čomu sa chcú vyhnúť tým, že monolit nainfikujú počítačovým vírusom, čo im dá čas na ďalších 1000 rokov, kedy sa ľudstvo dozvie, ako na to monolit zareagoval.

Vesmírna Odysea pre mňa patrí k SCI-FI tak, ako by som si želal, aby SCI-FI vyzeralo, aj keď viem, že môj pohľad je obmedzený na cestovanie vesmírom a vedecká fantastika je tam len druhoradá.

(…, 0833, 0834, 0835, …)

Share This