Intro. Zima 2021. Pri Ipli je skoré ráno. Je chladno a ticho. V noci mrzlo, ale počas dňa sa bielym poliam okolo vráti ich prirodzená farba. Koryto potoka pokrýva krehký ľad. Ticho náhle preruší blížiaci sa dupot a šuchot v poraste. Vzápätí nízké mohutné telá diviakov skáču zo strmého brehu do zamrznutého potoka. Fučiac a stonajúc bežia vzrušene ďalej. Pod kopytami sa im ľad láme, ľadová voda ich ostrekuje, ale na chlad adaptované chlpaté telá to ani nezaregistrovali. Sú plne zamestnané svojím pohybom vpred, hľadaním najkratšej a najschodnejšej cesty, ktorú ešte dokážu zdolať. Vyskakujú na breh oproti. Niektorým sa to podarilo až na druhý či tretí pokus. Opäť šuchot v poraste, ale na opačnom brehu a za chvíľu tu už opäť vládne pôvodné ticho. Ich cieľom bolo bezpečie lesa na druhej strane potoka. Dosiahli ho. Okrem jedného. Po ňom ostala, v inak plytkom potoku, len diera v ľade.
Jeho pozostatky sme našli na plytčine, teraz v auguste 2022, keď sme boli po roku znovu „splaviť“ túto časť Ipľa. Nevyrušili nás pri našom dobrodružstve a pokračovali sme ďalej. Veľa iných možnosti sme napokon ani nemali.
Voda bola však príliš plytká na to, aby to bol normálny splav. Chýbalo mu minimálne 10 cm. Hate, ktoré boli najvážnejšou komplikáciou splavu minulý rok, boli všetky odstránené, čo bolo skvelé. Narazili sme síce na jednu či dve, cez ktoré bolo treba kajak preniesť, boli to ale viditeľne nové hate, vytvorené len menšími konármi a úlomkami, čo nebolo nič náročné na prekonávanie. Za to patrí veľká vďaka správcom toku, ktorí si dali tú námahu a na jar hate odstránili. Okrem nich určite prečistili aj porast okolo, pretože ho tu bolo viditeľne menej a tým pádom aj pohyb korytom bol o to pohodlnejší.
Uvedomil som si ale aj jednu inú stránku hatí. Tie väčšie, ktoré dokážu dobre zadržať vodu, dvíhajú o svoju výšku aj hladinu toku a spomalia ho. To majú radi určite malé rybky, ktoré sme tu videli vyskakovať z vody len v hlbších a pokojnejších častiach a majú to radi aj splavníci ako my, pretože v hlbšej a pokojnejšej vode sa splavuje predsa len lepšie. Posledné obdobie bolo ale veľmi sucho, takže aj to sa nepochybne podpísalo pod nízkou hladinou vody.
Väčšinu času som teda kajak ťahal alebo tlačil. Vody bolo proste príliš málo na to, aby som si do neho k dcére mohol na dlhšiu dobu sadnúť aj ja. Tam, kde sa to dalo, som naskočil a tých pár metrov, kde bola voda hlbšia som sa buď len tak viezol a užíval si pohodičku, pádloval, ak bolo treba usmerňovať kajak alebo som trochu pokolobežkoval (ležiac v kajaku som nás jednou nohou posúval dopredu).
Myslím, že práve kvôli nízkemu stavu vodu a spôsobu ako sme napokon Ipeľ medzi Bystričkou a Rovňanmi „splavili“ tento rok, sa tejto expedícii ani nedá hovoriť splav. So splavom určite majú pár podobných čŕt, to áno, budem ho ale radšej označovať ako „denaturovaný“ splav – splav rieky alebo potoka s nedostatkom aspoň jednej zo základných ingrediencií, vysporiadanie sa s ktorými nevyhnutne vyžaduje opakovane prekračovať vlastnú komfortnú zónu, čo mení aj podobu samotného splavu.
Tých ingrediencií normálneho splavu nie je v zásade veľa: dobre živený a ekologicky čistý tok, nevyhnutné nástroje na splav ako sú kajak, pádla či vesty, ktoré aj keď si človek prinesie so sebou, môže stratiť, znefunkčniť, proste čokoľvek, a splav zrazu nadobúda úplne iný rozmer. Bonusom je akékoľvek občerstvenie, lekárnička, pršiplášť alebo repelent. Napokon, je veľmi príjemné vychutnávať si chrumkavé tyčinky a pritom sa nechať pomaly unášať po prúde.
Trvalo nám to skoro 3 hodiny, teda o hodinu menej ako minulý rok, ale náročné to bolo prinajmenšom tak isto. Nevadilo nám to. Bolo to dobrodružstvo a po to sme si sem prišli. Uvažoval som aj nad možnosťou začať so splavom niekde na nižšom toku, kde by bolo hádam vody viac, ale rozhodli sme sa takto. Možno nabudúce skúsime začať v Brezničke alebo v Kalinove. Pôjdem to tak niekedy obmrknúť, ako to tam vyzerá. Avšak moje očakávanie je, že okrem hlbšej vody tam nájdem asi aj viac odpadkov, ktorých už tu bolo prekvapivo dosť. Prekvapivo preto, lebo pokiaľ sem nie sú úmyselne vozené, čo napríklad také pneumatiky zjavne sú, tak od Málinskej priehrady je to fakticky len jedna dedina, Málinec, z ktorej sem môžu odpadky priplávať. Preto mi logicky vychádza, že čím nižšie na toku sa človek ocitne a čím viac dedín za sebou človek necháva, tým viac odpadkov tu nájde. Bolo veru smutné pozerať plastové fľaše, bábiky, igelitové tašky či spomínané pneumatiky, ktorých tu bolo fakt že dosť. Zišlo by sa raz Ipeľ „splaviť“ aj na traktore s vlečkou a s pár dobrovoľníkmi, to tu trochu vyčistiť. Ak by sa taká akcia konala a budem na blízku, dajte vedieť, určite sa pridám!
„Čo by si povedala o našom splave?“ opýtal som sa staršej dcéry, ktorá mala po minulom roku ešte odvahu si to zopakovať.
„Bála som sa o teba, že na teba vybehne nejaké zviera, diviak alebo jeleň. O seba som sa nebála, mňa sa zvieratká boja.“