Vyberte stranu

V každej druhej rozprávke pre deti vládne nejaký kráľ alebo kráľovná. Čím sa zaoberajú? Posedávajú na tróne, riešia svoje deti, prípadne nejaký lokálny problém so soľou alebo nejakou pomätenou ženskou, ktorú považujú za čarodejnicu. Ak sa ale poctivo zamyslíme, čo v skutočnosti kedysi králi a ich kráľovné robili, napríklad v 18. storočí vo Francúzsku, možno dospejeme k poznaniu, že toho oveľa viac ako v rozprávkach, nerobili. Boli prakticky len žijúcimi symbolmi kráľovstva a moci.

Možno som stále naivný, alebo je to už mojou profesnou praxou, ale verím v zodpovednosť ľudí v riadení. Verím, že ak človek zodpovedá a riadi veľkú organizáciu, ultimátne celú korporáciu alebo štát, jeho zodpovednosť je rovnako ultimátna. Takýto človek nemá súkromný život, musí byť akcieschopný kedykoľvek a kdekoľvek. Keď ale sledujem, ako sa dnes vládne, ako sa vládlo kedysi, mám pocit, že som fakt naivný.

Zhodou okolností, keď som čítal tento skvelý životopis Márie Antoinetty od Stefana Zweiga, som zároveň počúval román Quo Vadis od Henryka Sienkiewicza. Z oboch kníh som nadobudol dojem, okrem iných, že tak ako francúzsky kráľ Ludovít XVI., jeho manželka Mária Antoinetta, tak aj rímsky cisár Nero, svojim krajinám nevládli. Nestarali sa, čo sa v krajine deje, neriadili ju cez svojich ministrov a senátorov, nezaujímala ich politika. Zaujímali sa len o seba, o to čo potrebovali pre svoj vznešený a bezstarostný kráľovský život. Boli fyzickými symbolmi a reprezentáciou absolútnej a božskej moci, čomu samozrejme bezvýhradne verili. Boli ale aj jej nekompetentnými vykonávateľmi. Nekompetentnejšími už ani nemohli byť.

Tento životopis, mimochodom jeden z najlepších aké som čítal, ma núti zamyslieť sa, čím bola Mária Antoinetta zaujímavá, že Stefanovi Zweigovi stálo za to, spraviť taký rozsiahly výskum, aby napísal túto unikátnu knihu? Uvediem tu štyri krátke úryvky z knihy, ktoré hádam Máriu Antoinettu vykreslia najlepšie. Najprv v jej najväčších slabostiach:

.. slabostiach, s ktorými nepohla ani jej matka Mária Terézia:

Sem tam sa ale nevyhla tomu, že sa zaplietla aj do politiky, kde sa zase len odzrkadlila jej totálna nekompetentnosť, ktorú jej vyčítal aj jej brat Jozef II.:

Ale napokon sa v nej aktivovali aj cnosti monarchu, žiaľ už neskoro. Nezvratné udalosti roku 1793, keď ju najprv v januári previezli do väzenia Conciergerie, popravili jej muža a kráľa Ľudovíta XVI., v marci zase do Temple Tower, v júli jej boli odňaté deti a v auguste ju presunuli na samotku, jej úsilie už malo na ďalší vývoj len zanedbateľný vplyv.

Na otázku, prečo Zweig o Márii Antoinette napísal knihu, si záverom aj odpoviem. Mária Antoinetta bola tragickou postavou európskych dejín. Nielen preto, že skončila na popravisku, ale najmä preto, že na to, ako bola vychovávaná, čo jej sobáš s Ludovítom XVI. znamenal pre Francúzsko a Rakúsko, ako aj pre mier v celej Európe, čo jej bolo v živote dopriate, čo mohla a možno mala ovplyvniť počas svojho života, sa nič z toho jej vlastným nepričinením nestalo. Bola nepochybne talentovanou ženou a mala potenciál byť vplyvnou panovníčkou ako jej matka, Mária Terézia, ale k ničomu sa nemala a všetok svoj potenciál premrhala. Podobne ako tie miliardy francúzskych libier, ktorými zadlžila kráľovskú pokladnicu a zaplatila si za to len svoje potešenie. Nech ju už opisujú vo filmoch a seriáloch, ktoré sa o nej stále točia, ako chcú, či už ako obeť mileneckých či politických sprisahaní, je predovšetkým tragickou postavou dejín, ktorá nemohla byť ničím iným, len zdvihnutým výstražným prstom ďalšej generácii monarchov, aby neboli nezodpovední a leniví ako ona.

(.., 1214, 1215, 1216, ..)