Vyberte stranu

V septembri 2001 som bol prvýkrát v Prahe a bol som Prahou očarený. Nemohol som však nenavštíviť severočeský Terezín.

Bolo to v čase, keď môj život ovplyvňovali kardinálne ba až kritické zmeny a po Oświęcime som sem paradoxne prichádzal plný nádeje. Prichádzal som s nádejou, že práve toto miesto, ako jediné miesto na svete, alebo ako jedno z mála miest na svete, dokáže zo mňa zmyť všetku tú váhu pocitov nespravodlivosti a bolesti, s ktorou som vtedy žil. Prichádzal som sem do Malej pevnosti a mal som pocit, akoby som prichádzal „medzi svojich“, tých, ktorí tam trpeli, tých, ktorí jediní mohli pochopiť môj stav. Naivná predstava, to viem, ale vtedy mi bola realitou.

Bolo krásne letné počasie. Fotografie, ktoré som tam vtedy spravil, boli dovtedy jedny z najlepších aké som mal. Bolo tam pekne. Prechádzať po tomto tábore mi nerobilo vôbec nič, ale teraz, narozdiel od návštevy Oświęcimu, mi to ani nevadilo. Veď som bol „doma“. Dokumentárne fotografie na stenách poukazovali na hnusné zaobchádzanie nacistov s väzňami, ktorí tu neboli výlučne Židia. Boli nimi skoro výlučne politickí väzni. Pozeral som na ne ako na smutný film, ktorý som už kdesi videl.

Prechádzal som úzkymi chodbami v múroch pevnosti, po celách väzňov, v jednej z ktorých bol uväznený aj vrah Františka Ferdinanda d’Esteho, Gavrilo Princip. Stál som pri mieste, kde nacisti zvykli väznov strieľať, ale jediné čo som si uvedomil bolo, že taký je proste život – raz smutný, plný strachu a smrti, raz taký aký som žil ja, síce smutný, ale bez smrti a raz veselý po akom všetci túžime a ktorý môžu prežiť len niektorí. Nebol to cynizmus ani irónia, bolo to proste zmierenie sa.

Keď som sa potom s kamarátom prechádzal po mestečku s tými typickými vidieckymi ulicami a neskôr sme oddychovali na malom námestí s perfektným trávnikom, bolo to také zvláštne upokojujúce. Akoby začal nový život. Ticho, žiadny krik, žiadne utrpenie, nič. Len ticho a tento tichý život malého mestečka na severe Čiech .. a ono fakt niečo nové prišlo.

Share This