Niekedy okolo roku 2006 som si náhodou na Discovery Channel pozrel jeden dokument. Bol o dvoch otcoch a dvoch synoch, ktorí stroskotali uprostred Kalifornského zálivu. Už samotný fakt, že sa ocitli uprostred mora, kde široko ďaleko nebolo vidieť ani náznak pevniny, vzbudzoval rešpekt. Prikovalo ma to do gauča a so zatajeným dychom som sledoval, čo sa bude diať ďalej. Jeden zo synov sa rozhodol, že s jedinými plutvami, ktoré mali, sa pokúsi doplávať k brehu a privolať pomoc. Šialené, ale asi jediná možná akcia, ktorú boli schopní podniknúť. Kým zvyšní traja strácali sily a ich premočené telá sa na pečúcom slnku dehydrovali, jeden z nich vykonal čosi nadľudské.
Následne som si pozrel ďalších 49 častí a skoro každá jedna bola pre mňa zážitkom. Spočiatku som sa z príbehov snažil učiť. Mnohému sa tu dá naozaj priučiť. Neskôr som už len obdivoval, čoho je človek vôbec schopný, v akých extrémnych situáciach dokáže prežiť a čo vydrží úplne dehydrovaný, vystrašený, vysilený, dolámaný či inak zbedačený. Proste v situáciách, aké si človek vie predstaviť a aké by nikdy nechcel zažiť na vlastnej koži. Seriál bol pre mňa tiež zdvihnutým prstom a pripomenutie, že niekedy stačí naozaj málo, zavše len nešťastná zhoda okolností a každoročný či vysnívaný výlet sa môže zmeniť na nočnú moru.
Ako človek vôbec dokáže blúdiť amazonským pralesom 29 dní bez výstroja, bez zdroja vody a jedla, v podstate s nulovou znalosťou prostredia (epizódy: Escape from the Amazon, Into the Heart of Darkness)? To je príbeh Yossiho Ghinsberga. Podobným hrdinom je pre mňa aj Steven Callahan, ktorý po tom ako stroskotal vo vzťahu, stroskotal aj uprostred Atlantického oceánu a 76 dní ho oceán unášal, až kým dorazil k ostrovu Marie-Galante v Karibiku (epizóda: 76 Days Adrift). Jordan Nicurity si po páde zo šesťmetrovej výšky škaredo zlomí panvu (epizóda: Climb out of Hell), ale napriek nepredstaviteľnej agónii pri každom pohybe, ktorý spraví, dokáže v sebe zmobilizovať vôľu prežiť, aby sa doplazil a dokonca zdolal útes, z ktorého pred tým spadol.
Ako otca, sa ma osobne veľmi dotkol príbeh Matthewa McGougha a jeho dcéry Shannon (epizóda: A Dad’s Worst Nightmare), pretože som sa s jeho obavami o život jeho dcéry úplne stotožnil. Nemyslím, že spravil akúkoľvek chybu v príprave alebo že by sa niekde zle rozhodol, ale aj tak sa dostali do situácie, z ktorej by bez pomoci iných živí nevyviazli.
V mnohých príbehoch ľudí zachránia hliadky alebo len náhodný okoloidúci. Zavše ich od smrti vyčerpaním, dehydratáciou alebo v dôsledku zranení delia len minúty. Občas som mal dojem, že si tu niektorí vybrali svoju životnú dávku šťastia v nešťastí, ale aj tak im to nemuselo stačiť. Greg Rasmussen prežil haváriu svojho lietadla (epizóda: Jaws od Death), čo už samo o sebe v sebe nesie dávku ohromného šťastia. Podarilo sa mu ho posadiť doprostred africkej savany, ale pritom utŕžil také zranenia, že už nebol schopný ďalšieho pohybu. Na mieste, kde so západom slnka vychádzajú predátori na lov mu nič iné neostalo, len čakať na záchranu. Saul Kinderis a Larry Kaiser sa na kajakoch stratia v Kalifornskom zálive tak nešťastne, že nebyť náhodného stretnutia, tak tam iste ostanú (epizóda: Swept Away). Niektoré príbehy sú ale také tragické, že ani záchrana cudzou rukou nezľahčuje to, čím si ľudia napokon prešli (epizóda: Frozen at 20000 feets) a aj keď ľudia prežijú, dôsledky sú strašné.
Aj keď väčšina epizód končí zásahom hliadky či inej pomoci, dané situácie to nezľahčuje. O to ale viac oceňujem príbehy, kde si ľudia poradili sami. Jeden z takýchto je príbeh Kena Jonesa, ktorý nielenže prežil hneď dve lavíny, ale so zlomeninami a v treskúcej zime sa mu podarilo nájsť obývanú chatu a tým aj pomoc (epizóda: Avalanche of Terror).
Napokon, sú tu aj príbehy, nad ktorými človek len nechápavo pokrúti hlavou. Neviem, či to bolo zlým scenárom, ale vyzerá to akoby ľudia robili jedno zlé rozhodnutie za druhým a vyslovene do nezávidiahodných situácií sami naskakovali. Napríklad mladá rodina Claytona Stolpu sa vyberie uprostred snehovej fujavice s niekoľkomesačným nemluvňaťom na niekoľkokilometrovú pešiu túru k starým rodičom namiesto toho, aby zlé počasie prečkali v bezpečí auta (epizóda: Lost in Snow). Michael a Matthew Couillard sa stratia na lyžiarskom svahu a ostanú neuveriteľných 7 dní v jaskyni (epizóda: Ice Cave Surviror) až kým ich nenájdu záchranári. Faktom ale ostáva, že sa to stáva a nikdo z nás sa v ich situácii nechce ocitnúť.
Dnes tí čo majú napozerané videá a seriály o dobrodružstvách v prírode, načítané tony kníh, tvrdo trénujú, behajú maratóny a Ironmanov, poľahky nadobudnú pocit, že dokážu všetko. Je ale veľmi dôležité nestrácať rešpekt pred tým, čo nás môže zastihnúť nepripravených, pretože nikdy nie je možné byť pripravený na úplne všetko. Veď ani by to nebolo ono. Dobrodružstvo predsa spočíva práve v tom na čo pripravení nie sme – v prekonávaní svojich hraníc. Navyše, o prežití nie vždy rozhodujú len fyzické alebo mentálne schopnosti. Ako to ukazuje aj tento seriál, často je to najmä o vzťahoch. Syn nechce nechať otca samého, pretože tuší, že by to bol jeho koniec. Otec neopustí svoju dcéru, hoci sám by možno našiel pomoc skôr. A tak stoja pred morálnou dilemou už úplne iného druhu. Nie ako nájsť pomoc, ale ako umrieť.
Na záver by som vypichol jednu zaujímavú myšlienku, ktorá odznela v epizóde Shipwrecked: „Dobrá nálada a pozitívny postoj k veci sú tie najdôležitejšie nástroje prežitia.“ S tým by asi súhlasil aj Bear Grylls.