Po Clarkovi som prakticky hneď siahol po Asimovovi a pokračovaní toho, kde som pri ňom skončil naposledy, pri Nadácii. Musím ale skonštatovať, že ma kniha viac nebavila a otravovala dobiedzajúcimi otázkami, či to fakt stojí za to, alebo v nej napokon niečo nájdem.
Ak by som Nadáciu a ríšu mal prerozprávať, išlo by to poľahky aj tak, že by som planéty nahradil grófstvami, hviezdne systémy kráľovstvami a galaxiu cisárstvom. Rozprával by som o všetkých tých dobre známych a donekonečna sa opakujúcich politických naťahovačkách, intrigách úradníkov, o kupcoch a hrdinoch, trochu by som do toho zamotal moderné pojmy, niektoré by som si vymyslel a Nadácia by bola na svete v celej svojej archaickej, patriarchálnej a obmedzenej kráse. Nič viac k tomu človek nepotrebuje. Asimov tu neprináša podľa mňa nič z vedeckej-fantasticky. Je to len oprášená zvetranina toho, čo sme už raz ako ľudstvo prežili. Dokonca aj kľúčový prvok knihy, Encyklopédia Galaktika, ktorá si privlastňuje titul základného duševného vlastníctva novej spoločnosti, je vskutku len úbohým encyklopedickým dielom. Ani sa len neposnažil, aby to vyzeralo inak. Stačilo mu len primitívne prenásobiť počet ľudí miliónkrát, niekde aj miliárdkrát, pomôcť si cestovaním hyperpriestorom tam, kde by kniha inak totálne zlyhala a vznikol príbeh, o ktorom táto kniha je. Nemôžem si pomôcť, ale zavše ma to až urážalo. Mal som ju sto chutí rovno odložiť, ale nespravil som tak, pretože napriek tomu mi stále bola celkom účinným odstrihnutím sa od každodenných povinností a starostí, ktoré v porovnaní s touto knihou sú skutočným SCI-FI. Nezazlievam to ale Asimovovi. Je to relatívne stará kniha a napokon veľa SCI-FI kníh je vyrobených práve takouto extrapoláciou.
Hľadal a čakal som v knihe na jediný okamih, ktorý by mi ju uviedol ako SCI-FI, ale dokonca ani psychohistóriu a napokon ani nukleárne štíty som nedokázal vnímať inak, než ako metaforu k čomusi historickému. A tak som si pre seba zadefinoval „klasické SCI-FI“. Sú to pre mňa knihy podobné tejto, kde jednoducho to kam autor vyextrapoluje scénu a príbeh, nijako neprekročí súčasné myslenie a neprinesie žiadnu novú víziu. Je akoby uzavretá v histórii. Na druhej strane je SCI-FI, kde sa autorom darí budúcnosť otvoriť a provokujú naše uvažovanie novými predstavami. Možno sú tiež extrapolované z existujúcich vedomostí autorov, ale nutne tak, ako si to bežne človek sám pre seba nespraví.
Po napísaní tohto článku som si spätne prečítal, čo som napísal o prvej Nadácii a neprekvapuje ma, že už aj na prvej Nadácii mi vadilo to isté čo tu. Možno, keby som si prečítal, čo som o nej napísal, by som sa už do druhého pokračovania nepustil, ale teraz aspoň viem, že Nadáciu, na rozdiel od Rámy, nebudem chcieť dokončiť.
(.., 1071, 1072, 1073, ..)