Vyberte stranu

Husle a klavír. Začali hrať a Pozdnyšev po chvíli upadol do zvláštneho stavu bdenia.

„Počujete to?“ v duchu si položil otázku.

„Kreutzerova sonáta.“ odpovedal si.

„Nie, nie! Viem, že je to Kreutzerova sonáta. Poznám ju, ale počuť tu niečo viac.“ zamyslel sa.

Keď sa započúvate do prvej časti Kreutzerovej sonáty od Ludwiga van Beethovena, ubehne desať minút a ani nebudete vedieť ako. Len sa treba započúvať. Husle a klavír najprv neisto, ale potom celkom spoľahlivo nájdu spoločnú reč a uvedú nás do hudobného príbehu. Ten je spočiatku rýchly a jemný. Klavír hrá len vo vysokých tónoch a husle dobiedzajú akoby výčitkami, nabádajú ho k odvahe. Darí sa im to. Tu sa v príbehu prvýkrát stretajú ako seberovní. Tíšia sa. Sú so sebou spokojní. Prvýkrát odznieva melódia, ktorá je hudobným stelesnením ich porozumenia. Táto melódia sa stáva inšpiráciou pre celú ďalšiu časť. Dej sa zrýchľuje, spomaľuje, raz hrá v popredí klavír inokedy husle. Unikajú rytmu. Raz jeden, raz druhý, ale vždy sa aspoň jeden z nich vráti k ústrednej melódii. Raz ju hrajú strmo, raz nežne, neisto, raz rozhodne a medzi tým sú diaľky, v ktorých sa občas zdá, že nemajú nič spoločné, azda len temperament, ale dušu určite nie. Striedavo, raz on – raz ona volajú po ústrednej melódii. Ich volania sú už ohlušujúce. Je to krik, je to vášnivé volanie. Po tej desiatej minúte sa zdá, že ho nachádzajú ako obaja chceli. Príbeh končí a pred poslednou vzájomnou vzburou husle aj klavír zanikajú v tichu.

Kreutzerova sonáta je krátkym a veľmi pôsobivým rozprávaním muža, ktorý zavraždí svoju manželku. Kniha je nabitá utopistickým moralizmom, ako Tolstoja neskôr označili kritici a čím charakterizovali celú Tolstojovu neskorú tvorbu. Kreutzerova sonáta je skladba, ktorú manželka rozprávača usilovne nacvičuje a napokon pred úzkym obecenstvom aj zahrá s mladým huslistom, ktorého na začiatku príbehu spoznáva. (Kreuzterovú sonátu napísal Beethoven pre husle a klavír. Ona hrá na klavíri, muž hrá na husle.) Rozprávač sleduje tento vývoj dlhú dobu pomerne pasívne, až do okamihu, keď mu sonáta pri jej rozhodujúcom vypočutí nanúti šialenú predstavu a to, že mu je jeho žena rovno pred jeho očami neverná. Zabije ju v amoku hnevu, avšak, ako sám tvrdí, s čistou mysľou. Jej konanie považuje za absolútnu zradu, za ohavný a nemorálny čin, ktorý de facto musel takto potrestať a stav, do ktorého sa týmto činom dostal, považuje za jej vinu.

V príbehu práve táto sonáta dáva priestor, aby sa medzi ženou a mladým mužom vytvoril silný citový vzťah, ktorý však v rozhodujúcom okamihu žena rázne poprie, čím núti čitateľa silne premýšľať nad morálnym aspektom činu jej manžela.

Kreutzerova sonáta sa stala pravdepodobne najkontroverznejším dielom Tolstoja. Necháva svojho hrdinu vyvíjať sa vo zvyklostiach vtedajšej doby, tým je novela príliš aktuálna na to, aká je kritizujúca. Necháva v ňom kumulovať pochybnosti, podozrenie, žiarlivosť, hnev a napokon s chladnou hlavou zabiť jeho vlastnú manželku. Avšak Kreutzerova sonáta vyznieva ako cesta spravodlivého, na ceste medzi nespravodlivými. Akoby hrdinovi bola daná morálna zodpovednosť zabiť!

Treba si uvedomiť, že v čase keď ju Tolstoj napísal, Rusko žilo s neobmedzenou vládou cára a v prísnej náboženskej etike. V roku 1890, keď vyšla, doslova šokovala ruský literárny a spoločenský svet. Nikdy predtým sa v ruskej literatúre nediskutovala otázka pohlavnej lásky a nevery v manželstve tak otvorene ako práve v Kreutzerovej sonáte. Rozruch okolo sonáty doviedol šéfa prokuratúry k napísaniu listu samotnému cárovi a obvinil Tolstoja z nemorálneho kázania, na základe ktorého Tolstoja exkomunikovali. Ešte toho roku Tolstoj napísal vysvetľujúci epilóg, v ktorom sa snažil vysvetliť svoje hľadisko. (V roku 1904 tento epilóg do angličtiny prekladal Leo Wiener.) Tu sa ale mení len odtieň jeho slov. Viní ženskú nemorálnosť, vyzývavosť, koketnosť a necudnosť, ktorá podľa neho vedie na morálny úpadok. Taktiež viní modernú medicínu a nazýva ju len falošnou vedou. (V tej dobe sa totiž všeobecne prijímal názor, že sex či pohlavná láska je dôležitá pre zdravý život, ako druh cvičenia. Na morálku sa úplne zabúdalo!) V roku 1899 napísal román Vzkriesenie, ktorý možno chápať ako očistec ku Kreutzerovej sonáte.

Rok pred smrťou, v júni 1887, navštívil Tolstoja v Jasnej Poľane herec Andreev-Burlak. Práve on mu vnukol myšlienku napísať príbeh manželskej nevery, ktorý by hlavný hrdina vyrozprával počas cesty vlakom. Tolstoj začal pracovať na svojej práci. Jej pôvodný názov bol prostejší: Sexuálna láska! Na jar roku 1888 sa pred úzkym publikom známych ľudí v jeho dome v Jasnej Poľane uskutočnilo predvedenie Beethovenovej Kreutzerovej sonáty, medzi inými tam boli aj spomínaný Andreev-Burlak a maliar Repin, ktorý ako jeden zo štyroch autorov (Gaj, Kramskoj, Nesterov, Repin) v roku 1887 maľoval Tolstojov portrét. Práve Repin Tolstojovi navrhol, aby sa príbeh jeho „Sexuálnej lásky“ odvíjal od hudby, ktorá by zdôraznila silný dojem z príbehu. Tolstoj súhlasil s tým, že po jej napísaní ju Andreev-Burlak prednesie s hudobným doprovodom, ktorý Repina inšpiroval. Tolstoj dohovor splnil. Písanie tejto novely malo pre Tolstoja osobný až mystický význam. Neskôr o tom povedal svojmu priateľovi: „Obsah toho, čo som napísal, bolo pre mňa také nové ako pre toho, kto to prvýkrát čítal.“

To že som si prečítal Kreutzerovu sonátu, bolo pre mňa úplne racionálnym rozhodnutím. Knihy som približne do tohto obdobia svojho života vôbec nečítal. Prečítal som síce nejaké, ale knihy som ako zdroj zábavy a poučenia jednoducho odmietal. Až keď som mal 23, rozhodol som sa, že začnem s čítaním kníh naozaj; a začal som Nobelovými autormi. Najprv to bol Gabriel García Marquéz a Sto rokov samoty, potom Saul Bellow a Henderson kráľ dažďa. Keďže sa ale Nobelové ceny za literatúru udeľujú len od začiatku 20. storočia, cítil som sa týmto rozhodnutím trochu zviazaný a tak som hneď na to siahol po autorovi, ktorý by Nobelovku určite získal, keby sa v jeho čase udeľovala – po Tolstojovi. Prvá kniha, Rodinné šťastie, na mňa nijak extra nezapôsobila, ale jeho štýl vyrozprávania určitého príbehu ako aj tématicky mi bol sympatický. Tak som začal čítať len knihy od Tolstoja. Prečítal som ich vtedy v rade 28. Kreutzerova sonáta bola hneď druhá. Očarila ma. Jednoduché. Ale presne na toto očarenie som čakal, dúfal v jeho existenciu. Očarila ma, ale možno som sa na nejaké obdobie stal ňou až posadnutý. Uveril som, alebo chcel som uveriť, že touto knihou sa odhaľuje akési tajomno – akýsi neobjavený princíp ľudskej duše, ktorý objavil Beethoven a rozpoznal Tolstoj, ale obaja ho popísali sebe najbližším spôsobom. Beethoven zložil Husľovú sonátu č. 9, Tolstoj napísal novelu. Nejakú dobu som pátral po tom, čo viedlo Beethovena zložiť ju, ale okrem toho, že ju pôvodne venoval Gergeovi Bridgetowerovi, no po jeho istom morálnom incidente voči žene, ktorú Beethoven ctil, ju venoval práve Rodolpheovi Kreutzerovi, som nič nevypátral, ale vlastne som radšej ani nechcel. Mal som akési zlé tušenie …

Kreutzerova sonáta na mňa pôsobila ako pôsobia na archeológov staroveké kliatby. Fascinuje ma ale radšej sa jej vyhýbam, pretože neobísť ju, znamená vystaviť sa potenciálnemu riziku. Zaváňa ťažkým závojom pretaktizovanej morálky, pod ktorým sa rysuje svet plný nekontrolovaných vášní, čo ale paradoxne núti nevšímať si ho, vidieť len hladké obrysy tohto závoja a považovať to všetko pod ním len za zlý sen zo včerajšej noci, ignorovať prítomnosť nezodpovedaných a životne dôležitých otázok, smiať sa z komplikovanosti čo určuje rámec života a radšej podľahnúť jeho dojmu ako čosi obetovať a vystaviť sa možnosti smrti. Nič menej ako hrdinstvo sa tu nemôže uplatniť, kto je ale v dnešnom svete hrdinom?! Zopakujem to teda ešte raz – existuje len jedna Kreutzerova sonáta – Beethoven ju skomponoval a Tolstoj opísal. Má rôzne podoby, ale len jednu podstatu. Jej nová podoba čaká na svetlo sveta a ja som, po zrelej úvahe, nechcel byť ďalším hrdinom.


Zoznam Tolstojových diel, ktoré poznám: Rodinné šťastie; Kreutzerova sonáta; Destvo, chlapčenstvo, mladosť; Po plese; Dvaja Husári; Albert; Chudobní ľudia; Moc detstva; Piesne na dedine; Úrodná pôda; Tri dni na dedine; Chodynka; Nechcel som; Aloša Hrnček; Kornej Vasiliev; Jahody; Posmrtné zápisky starca Fiodora Kuzmiča; Za čo?; Božské a ľudské; Čo som videl vo sne; Hadži Murat; Kozáci; Anna Kareninova; Diabol; Otec Sergij; Vzkriesenie; Vojna a mier; Zápisky Makléra.

(…, 0024, 0025, 0026, …)

Share This