Vyberte stranu

Mauthausen je tábor, ktorý ešte stále žije svojím životom ..

Do Mauthausenu som sa dostal v podstate náhodou. Bol to prvý koncentračný tábor, v ktorom som sa cítil naozaj nepríjemne. Bolo to v čase, keď sa nebezpečne dvíhala hladina Dunaja, a aj Bratislave hrozili záplavy. Rakušania mi vtedy pripadali trochu zvláštni. Neviem či boli podraždení z tých záplav alebo čo, ale boli agresívni už len pri pohľade na slovenskú ŠPZ-ku. Všade skoro sterilná čistota až sa človek bál čo i len vkročiť aj na trávnik. Aby sa z toho nezbláznili!

Mauthausen som prešiel celý. Ako by som ho opísal? Nejdem ho opisovať, poviem len, že je to pevnosť, podobná Terezínu. Pred ním je postavený bazén, v ktorom sa asi nacisti v lete kúpavali. Je postavený na kopci odkiaľ je pekný vyhľad na okolitú krajinu.

Prešiel som malé drevené baráky, v ktorých muselo byť v zime príšerne chladno a v lete zase neznesiteľne teplo. Prešiel som murované budovy, v ktorých boli aj plynové komori a ako som stál v jednej z nich a pozeral na poškriabaný múr, na ktorý som hľadel celkom zblízka a hľadal v ňom stopy z minulosti, zrazu som pocítil hroznú úzkosť. Zrazu som si uvedomil, že nie som ani v Poľsku ani v Čechách, ale v nemeckej krajine. Zrazu ma prepadla chvíľková panika a začul som ako za mnou niekto z ohromným rachotom zabuchol kovové dvere na komore. Chvíľu, možno len sekundu mi trvalo, kým som si uvedomil, že je to len halucinácia nie skutočnosť, ale tá sekunda bola dlhá. Vyšiel som späť na dvor, kde pieklo letné slnko, ale aj tak mi bolo chladno ako po zimnici a zrazu som mal na tento tábor úplne iný pohľad. Videl som, že tie baráky su celkom zachované akoby vôbec nemali tých šesťdesiat rokov, ktoré mali mať, videl som, že títo Rakúšania sa o ne vlastne pekne starajú, ako o všetko. Aj murované budovy sú celkom pekné a nanovo omietnuté, nanovo natreté, pôsobia uhladne. Najprv mi to pripadalo od nich sympatické, že sa takto starajú a vlastne demonštrujú sympatie a rešpekt k hroznej kapitole zo svojich dejín, ale potom som zbadal inú stránku veci – akoby sa tu potajomky a v dobrom úmysle čosi udržiavalo žiť. Spomenul som si aj na fotografie v barákoch a texty, ktoré boli všade rozvešané a uvedomil som si, že v tomto tábore na rozdiel od iných, bolo demonštrované skôr to, že sa tu väzni nemali až tak zle, že mali lekárske prehliadky, že tu hrávali futbal a tak. Viac tu bolo fotografií nemeckých dôstojníkov než väzňov, viac prehliadok doktorov než umučených tiel. Doľahol na mňa strach. Tento koncentračný tábor svojím spôsobom ešte stále žije ako natiahnutá pasca.

Share This