Vyberte stranu

Koncentračný tábor Stutthof leží skoro na pobreží Baltického mora, neďaleko prístavného mesta Gdańsk na začiatku Vislianskej kosy, ktorej severné pobrežie je jednoducho prekrásne. Za horizont miznúca piesková pláž, pod nohami zvláštne vŕzgajúci piesok a predo mnou zelenomodré more. A to more! To bolo skutočné more. Nie ako tie moria na juhu, kde chodíme na dovolenky, tie teplé žbrndy. Toto bolo more! Krásne, silné a neľudské. Človek z neho cíti neprístupnosť. Vie, že by sa s ním musel pasovať, ak by tu chcel žiť. Pochopil som, aké to asi bolo byť rybárom na sklonku 19. storočia, keď aj Hemingwayov starec vyplával na šíre more.

Žiaľ, zo Stutthofu si nepamätám skoro nič. Spomínam si len na to, ako som prechádzal okolo nejakej budovy, ako som potom kráčal na parkovisko po malej prímestkej železnici a mal som pocit, že stojím na vrchu zemegule. Na nič viac si neviem spomenúť. Čudné.

Inak v samotnom koncentračnom tábore nie je nič, čo by nebolo inde a asi práve Stutthof bol tábor, v ktorom som si povedal, že toho už bolo asi dosť a už mi to nič nedáva. Po sentimente, dokonca romantike, ale aj depresii a strachu, sa dostavila aj apatia a táto téma koncentračných táborov pomaly končí. Napriek tomu som sa do Oświęcimu ešte vrátil, tak ako som si ešte pred týmto výletom sľúbil a určite sa vrátim aj v budúcnosti. Určite sa chcem ale vrátiť aj na Visliansku kosu, pretože je to jedno z najkrajších miest, na akých som kedy bol.

Visielska kosa