Vyberte stranu

Moje očakávanie žiaľ predčilo skutočný zážitok, ale za jedno vnuknutie či skôr očakávanie by som tento film ocenil slovami spokojnosti. Vnukol mi myšlienku, že azda prichádza nová éra filmov?! Áno, nová éra. Bola celkom blízko, skoro som sa tam videl! Také som mal očakávania – prichádza film, aký som ešte nevidel, aký azda ešte nikto nenatočil. Nádherný stav očakávania! Keď som sa v takomto stave zamyslel nad otázkou, aké sú dnešné filmy, zistil som, že mi pripadajú veľmi podobné, napriek tomu, že sa samozrejme dosť líšia.

Aký je už rozdiel medzi vojnou v Mogadishu, vojnou o Guadalcanal, Vietnam a vylodení na Omaha pláži v Normandii? Veľký. Black Hawk Down robil Scott, Thin Red Line robil Malick, Platoon robil Stone a Saving Private Ryan zase Spielberg. Aký je rozdiel medzi láskou chudobného vojaka a urodzenej ženy, profesora a jeho študentky, manažéra na Wall Street s aranžérkou umenia a láskou anjela k chirurgičke? Veľký! Predsa ich láska je skúšaná inými okolnosťami. Raz objektívnymi, raz vyplývajúcimi z nich samotných. Raz je to vojna, raz vekový rozdiel alebo deštruktívna vášeň, inokedy číhajúca smrť. Taký je predsa život. Na druhej strane mi prídu všetky tieto filmy veľmi podobné. Možno tak pripadali ľuďom nemé filmy, ktorí zrazu začali chodiť na hovorené filmy. Čosi sa na nich zmenilo. Podobne sa na konci storočia zmenili filmy vizuálnymi efektmi. Čo ďalej?

Rozdielov je vo filme veľa, ale zdá sa mi, že tie rozdiely už nie sú zaujímavé. Kedysi boli. Film akoby strácal podiel umenia na úkor zábavy. Asi je čas na zmenu. Možno prišiel ten čas, aby sa skončila éra hraných filmov. Hlúposť, že? Ale práve k tomuto vnuknutiu ma priviedol film Ocean’s Twelve.

Predstavujem si film, ku ktorému nikto nepísal scenár v dnešnom zmysle. To mi asi vnukli tie odporné argentínske telenovely. Predstavujem si film, ktorý púta improvizáciou najlepšie platených hercov, teda tých hercov, ktorých keď vidíme hrať, v duchu si hovoríme: „Pitt sa rozbehol a v jednom úžasnom výskoku toho ozrutného Jonesa zabil.“ a nie „Achilles sa rozbehol a .. Boagriusa zabil.“, tých za ktorými vidíme okrem ich vlastnej role aj ikonu, ktorá sa dotvára každým filmom, v ktorom hrali. Nemám na mysli žiadnu repliku dokumentárneho filmu ani talkshow, kde celebrity sedia za stolom a bavia sa. Predstavujem si film, pri sledovaní ktorého sa nebudem musieť prepínať medzi sledovaním „Nicole Kidman“ a „Satine“ v Mouling Rouge alebo „Meg Ryan“ a „Meg Rice“ v City of Angels, ale budem vnímať len jednu. Toto je pomerne jednoduché pri neznámych hercoch, ale aj pri nich, keď si prvýkrát uvedomíte, že si dávate pozor na to koho sledujete, môžete čakať, že už za chvíľu sa tohto pocitu nezbavíte a čoskoro bude dotyčný hrať hlavnú rolu vo veľkorozpočtovom filme. Mne sa to naposledy stalo pri Colinovi Farellovi pred pár rokmi.

Predstavujem si film naplnený pohodou, chytľavým smiechom a charizmou. Film, ktorý bude prinášať radikálne odlišného hrdinu od súčasného bojovníka, lovca, milenca či vraha. Zábava v ňom bude skutočná, autentická, nehraná a nepredstieraná. Kto iný by mal takúto zábavu vedieť pripraviť ako tí najlepšie platení? Pri Ocean’s Twelve som mal na chvíľu pocit, že sa pozerám práve na takýto film. Pozerať sa na Georga Clooneyho, Brada Pitta, Matta Damona, Juliu Roberts, Catherinu Zeta-Jones, Bruca Willisa či Andyho Garciu na jednom plátne, mi jednoducho vnuklo myšlienku, že film, v ktorom hrajú len ilúzia a popri tom sa pred mojím zrakom odvíja čosi oveľa skutočnejšie a zábavnejšie.

(…, 0299, 0300, 0301, …)

Share This