Vyberte stranu

Na začiatku ma film naladil v príjemné očakávanie, že to možno bude jeden z mála filmov, ktoré nebudú zoširoka rozprávať ako hlavný hrdina trénuje, aby sa neskôr stal hrdinom a majstrom v boji. Vyzeralo to tak, že Cage bol naozaj do boja poslaný bez prípravy a netuší ani ako odistiť zbraňové systémy. Na väčšine akčných a drahých filmov nedokážem tolerovať, že divákovi je doslova vyrozprávané všetko, čo by mal podľa mňa film zobraziť v možnostiach tohto priemyslu, resp. umenia. Nestalo sa ani tu. Tu to našťastie tvorcovia zobrali síce nie úplne originálnym spôsobom, ale rozhodne tak, že to diváka musí zaujať a ja mu musím za tento odvážny čin poďakovať.

V logike filmov, ktoré som videl o manipulácii alebo žoviálnejšie o cestovaní v čase, bolo vždy čosi, čo v človeku zarezonovalo; ako nepochybne pre našu logiku aj samotné cestovanie v čase rezonančné je. Sme zvyknutí o čase uvažovať lineárne, čo nepomáha tomu, aby sme manipulácii času lepšie rozumeli a preto sa nám otvára pohľad do vírivky otázok, ktoré nie a nie si uspokojivo zodpovedať. Tento film sa tomu nevyhol tiež, čo ale nie je vôbec na škodu veci, pretože aspoň mi znovu dal priestor nad tým pouvažovať. Budem sa ale venovať len spomínanej manipulácii času, pretože práve to ma na Hranici zajtrajška naozaj bavilo.

Koncept času mi pripadá totožný s tým, ktorý bol použitý aj v úžasnej romantickej komédii Groundhog Day s Billom Murrayom a Andie MacDowell. Určite sa naň dá nazerať rôznymi spôsobmi od tých jednoduchších až po tie nezrozumiteľné. Mne je ale prirodzená interpretácia skrz teóriu paralelných svetov. Divák pri hlbších analýzach ale trochu riskuje, že príde o to čaro zo zážitku, ak bude očakávať logické vysvetlenie tohto modelu, pretože na konci snaženia je pravdepodobne je aj tak len slepá ulička. Späť k paralelným svetom. Tie sú vytvárané v priestore s vyšším počtom rozmerov ako je náš svet a majú spoločné počiatočné podmienky, pri ktorých dochádza k paralelizmu. Inak sa vyvíjajú nezávisle a ich evolúciou sa v takomto nadrozmernom priestore vytvára evolučný strom. Udalosť, pri ktorej dochádza k paralelizmu sa v tomto filme hovorí ako o resete, ktorý riadi Omega ako obranný mechanizmus pri zabití Alfy. Tu sa dostávame k druhej podstatnej ingrediencii a tou sú vnútorné pravidlá Mimicov, tvorov, ktoré chcú osídliť Zem. Existujú v troch formách v jednoduchej armádnej hierarchi – bety tvoria pešiakov, im velia Alfy a nad všetkým bdie Omega, ktorá je ale okorenená spoločným vedomím. Ak v boji zahynie Beta nič dramatické sa nedeje. Ak ale v boji zahynie Alfa, vyšle to varovný signál Omege, ktorá sa na jeho základe rozhodne pre reset. Zároveň Alfa, ktorá zahynie získa v novom paralelnom svete spomienky na svoju existenciu v predchádzajúcom svete, čo jej umožní, aby sa v novom svete svojej smrti vyhla. Neobjasnenou fúziou krvi Alfy s krvou človeka v čase resetu, sa človek stáva súčasťou siete Mimicov a na jeho smrť Omega reaguje rovnako ako na smrť Alfy. Rovnako neobjasnený je výber udalosti Omegou, do ktorej sa čas resetuje. Keď si to predstavujem, najbližšie má k tomu záznam zo zrážky elementárnych častíc.

Time Travelling ako zrážka častíc
  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

Musím sa ale priznať, že samému mi tento koncept pripadá zložitý a aj vďaka tomu mi film už s odstupom času nepríde taký dobrý, za aký som ho považoval hneď po zhliadnutí. Uvedomil som si tam aj iné dôsledky, resp. paradoxy, ktoré mi nejako nesedia.

Hoci to vo filme nevidieť, z tejto interpretácie vyplýva, že paralelné svety nezanikajú po smrti Cagea. Plynú ďalej, aj keď sa film zaoberá len tým najnovšie vytvoreným svetom, v ktorom sa Cage učí zo svojich chýb a posúva sa ďalej. Vyplýva mi z toho, že Omega dokáže operovať s časom len ak má k dispozícii určitý počet Álf. Preto si myslím, že v ostatných paralelných svetoch, ktoré plynú aj po resete pravdepodobne nad ľudstvom vyhrali, ale ich misia, t.j. osídľovanie Vesmíru, sa asi na Zemy zastaví, pretože bez tejto schopnosti už ďalšiu civilizáciu pravdepodobne nedobijú. Ďalším paradoxom pre mňa je, že Cage v skutočnosti musel nevyhnutne starnúť, hoci bol neustále resetovaný v čase. Minimálne jeho mysel starla. Ak by totiž takto pokračoval v resetoch ďalej, budil by sa stále starší a starší, aspoň po mentálnej stránke. Po fyzickej ale zrejme tiež, pretože film ukazuje ako sa Cage tréningom zdokonaľuje a to bez zmeny v muskulatúre nejde. Teda aby to malo zmysel, musel sa meniť a teda starnúť. Film by mal intuitívnejší zmysel vtedy, keby Omega okrem resetovania času mala tú schopnosť aj zastaviť, resp. zničiť všetky ostatné paralelné svety, ktoré nepotrebuje. Tu by ale bol na svete nový paradox. Čo je to za organizmus, ktorý síce dokáže zničiť celý jeden svet a vytvoriť nový podľa svojvôle, keď na dobitie ľudskej civilizácie musí používať ťažkopádne zbrane?

Uvažoval som aj nad tým aj ako nad jedným veľkým do seba sa stáčajúcim sa snom, ktorý sa skončil až pred posledným zobudením Cagea, ale tu som zase došiel k problému vysvetliť si, Cageove vedomosti, ktoré mu pomohli zničiť Mimicov. K schopnostiam v boji mohol prísť jednodcho tréningom inde, pred spánkom, mnoho vecí si mohol o Rite aj ostatných vojakoch naštudovať, ale niektoré veci sa takto jednoducho nedajú vysvetliť.

Z iného pohľadu sa môžeme na film pozerať ako na filmový experiment, podobne ako keď vo filme existuje napríkla detektor lží a funguje absolútne, akoby poznal všetku pravdu na svete. To samozrejme dáva úplne nečakané možnosti pre film, ale inak než experiment sa to vnímať nedá, hoci to vyzerá akoby išlo o zobrazenie alternatívnej reality. V tom je sila filmu, ktorú veľmi oceňujem a každému tvorcovi hoci aj sebehlúpejšieho filmu (napr. Idiocracy) fandím.

Ako vidieť, interpretovať manipuláciu času v tomto filme sa dá rôzne, ale dovolím si skromne odporučiť, nerobiť to, len si jednoducho vychutnať film, ktorý určite stojí za to. Najviac sa napokon tento film podobá na súčasné počítačové hry, v ktorej ak sa niečo nepodarí, začne sa misia odznovu a to je asi pre mnohých divákov oveľa známejšie a príjemnejšie prirovnanie.

Napokon ešte krátko k deju. Veľmi som ocenil, že nedošlo k žiadnemu romantickému zauzleniu zo strany Rity, ktorá na to logicky nemala čas, ale viem si celkom dobre predstaviť, že niektorí tvorcovia by preto, aby ulahodili romantickému divákovi, jej postavu takto zmršili. Ocenil som aj to, že sa tam veľmi nerozplývali nad technológiami, čo ma tiež trochu znechucuje na väčšine SCI-FI filmov. akoby sa potrebovali pochváliť svojím výtvorom a nestačí im ho divákovi ukázať, potrebujú o ňom ešte viesť siahodlhé debaty a natočia kopec záberov, ktoré človeku nič nedajú.

(…, 1966, 1967, 1968, …)

Share This