Vyberte stranu

Podobne ako kniha Červený drak je aj táto napísaná jednoducho bravúrne. Hĺbka detailu alebo skôr mnohorozmernosť je tu naozaj veľmi osviežujúca v každom jednom prípade a nenudí ako v iných knihách, ale to je jednoducho umením Thomasa Harrisa. Nesklamal moje očakávanie.

Pri počúvaní pasáže, keď Clarice Starlingová najprv veľmi neochotne, ale potom podľahnúc svojím vlastným slabostiam prirodzene tkvejúcim v našich najhlbších zákutiach, poľahky odhaľuje Dr. Lectrovi najtajnejšie obrazy svojho strachu, uvedomil som si, čo vlastne Thomas Harris napísal. Každý človek sa vo svojom vnútri snaží niečo ukryť; slabosť, túžbu či už panickú alebo skazenú, spálenú či platonickú lásku alebo strach, či už ho pozná alebo nie; a každý človek ich paradoxne túži aj niekomu poodhaliť. V osobe Dr. Hannibala Lectra Harris zosobnil jeden veľmi znepokojujúci prvok našej modernej spoločnosti – naša ľudskosť je sebazničujúca.

Dr. Lecter, súdny psychiater s brilantnými schopnosťami poznať človeka. Možno je dokonca viac než len to. Má niektoré výnimočné schopnosti, ktoré sa nedajú získať štúdiom na univerzite a bežnému človeku zjavne neprináležia ale možno práve ony rozvíjajú iné ľudské schopnosti, vďaka ktorým dokáže Dr. Lecter nazerať do ľudskej duše tak hlboko a tak jasnozrivo, že to ľudí núti mať pred ním rešpekt. Človek sa pred ním cíti podobne ako, keď na neho niekto mieri zbraňou. Či už je nabitá alebo nie, či už Lecter stojí za mrežami alebo nie, pocit ohrozenia je veľmi skutočný. Mám nutkanie napísať, že bol skôr dravcom než človekom, ale práve tu by som sa zmýlil. Ľudia sú predsa dravcami. A táto kniha nám to len znovu pre istotu pripomína v tej najprimárnejšej podobe. Čo je už primárnejšie ako keď človek zistí, že predátor, ktorého sa musí obávať najviac je zase len človek? Toto zistenie otvára dvere do zakázanej alebo skôr vedome ignorovanej komnaty, ktorá ukrýva tajomstvo.

Jeho charakter je pre mňa jeden veľký paradox. Je konzistentný, uhladený, zrozumiteľný a dokonca chvíľami človek podľahne sympatii k Dr. Lectrovi, ale zároveň je neakceptovateľný. Je kanibal a nie žiaden pro-forma kanibal. Nekonzumuje ľudí preto, aby prežil a bol k tomu dohnaný z titulu sebazáchrany, nekonzumuje ľudí v pomätení zmyslov alebo pod účinkom drog. Konzumuje ľudské mäso alebo ľudské vnútornosti pretože je pôžitkár a vychutnáva si to prekvapujúco kultivovanejšie než väčšina z nás stolujeme vo sviatočných dňoch. Čo to je v nás ľuďoch, že nás fascinuje ohavné?

Zo svojej praxe pozná charakteristiky osobností vrahov, čo je pre kriminálku veľmi užitočné, ale ukazuje sa, že jedinou cestou ako sa k týmto informáciám dostať je možno privysoká cena. Dr. Lecter je umiestnený do Baltimorskej štátnej súdnej kliniky kriminálnych šialencov, pretože nie je uznaný vinným zo svojich zločinov. Je šialený. Neviem sa zbaviť dojmu, že Harris chcel, aby ľudia premýľali až nad tak silnou osobnosťou, ktorá dokáže zvrátiť výrok súdu v jeho prospech a veriť tomu, že Dr. Lecter manipuluje všetkými a všetkým. Za týchto okolností vzniká paralyzujúca situácia, keď moc, ktorá Lectra drží v zajatí potrebuje jeho pomoc a ako obetný baránok je vybratá Clarice Starling. Prečo obetný baránok? Pretože Starglingová sa za informácie od Lectra musí nechať ním analyzovať a to je ako sa nechať oblizovať lačným tigrom.

Sme humánnou civilizáciou. Naša humánnosť sa najviac prejavuje voči nehumánnosti. Tam, kde nás vyvražďujú hovoríme o súde, tam kde je súd často hovoríme o šialenosti a tam, kde je šialenosť, neexistuje zodpovednosť za svoje činy a preto neexistuje ani trest. Akoby boli ľudia masakrovaní okolnosťami, prostredím, situáciou, ale nie inými ľuďmi. Možno aj samotná obeť má pocit, že ju sťahuje z kože duch doby, ktorého on sám je súčasťou. Ale nie je toto už zvrátené .. ?! Je, ale tak to proste je.

(…, 0789, 0790, 0791, …)

Thomas Harris

Share This