Klaustrofobické prostredie, hororová zápletka a dokumentárny štýl mi pripomenuli film The Tunnel, ale atmosféra, ktorá tu človeka doslova obopína a sťahuje mu dušu, mi pripomenula ďalšie dva zaujímavé filmy – The Descent a Sanctum, ktoré si hodnotím naozaj vysoko, hoci tiež je to pre mňa tak trochu záhada. Film je ale zasadený do trochu iného príbehu. Kým tie ostatné filmy boli skôr o súčasnosti, tento film je viac mystický a viac šitý mytológiou. To mi zase pripomenulo filmy o Indiana Jonesovi – trochu histórie, trochu odvahy, trochu konšpirácie a je z toho napínavý príbeh, ale to už asociáciami zachádzam priďaleko. Takže späť.
V centre príbehu stojí študentka archeológie a alchýmie Scarlett, ktorá verí že vie kde nájde bájny kameň mudrcov. Svojím entuziazmom a dôvtipom namotivuje skupinku dobrodruhov a nadšencov pre zakázané podzemie, ktorí ju sprevádzajú v katakombách pod Parížom a v nich sa začnú diať skoro až paranormálne veci. To ho z môjho pohľadu trochu diskvalifikovalo, lebo akékoľvek paranormálne javy v takomto filme považujem za zlyhanie, ale tvorcovia ho tak postavili tak ho len hodnotím. Napriek tomu mi to tam nevadilo až tak. Musím ale tvorcov aj pochváliť, lebo aj keď ide o hororový žáner, divák nie je neustále umelo strašený filmovými technikami ale strach prichádza predovšetkým zo samotného prostredia. Film aj keď je možno trochu naivný určite odporúčam.
Uvažoval som nad tým, prečo ma tieto filmy tak bavia. Úzke klaustrofobické a neznáme priestory, temnota, skoro všadeprítomné stopy po mŕtvych, nič príjemné a nič kde by som chcel zažiť niečo nepríjemné v reálnom živote. Sledovať to ale doma v papučiach v sebe spája dva odlišné svety – svet strádania, trápenia, strachu a smrti so svetom pohodlia a bezstarostnosti, ktorý je tomu prvému zbožným želaním. Je to pre mňa ako umelé tréningové pole, kde sa môžem v takomto laboratórnom prostredí testovať na podobné situácie ale bez toho, aby som to musel zakúsiť. To prežívanie je samozrejme ezoterické a skôr akousi hrou sebaovládania, ale jednu vec to má so skutočnosťou rovnakú – moje reálne vedomie a jeho reakcie. Možno sa mi raz podarí zájsť do podobných katakomb, možno aj tých pod Parížom, ale už len keď si to predstavujem, zviera ma tlak tých úzkych priestorov hlboko pod povrchom až mi to zastavuje dych.
Bol som v nejednej jaskyni, v ktorých je to niekde pekelne úzke (najtesnejšie to bolo asi v Krásnohorskej jaskyni), bol som aj v štiavnických baniach, ale katakomby sú čímsi špecifické. Otvára sa tu teda pre mňa fascinujúca téma – vznik a súčasná podoba katakomb. Na obe otázky už zrejme archeológovia uspokojivo odpovedali, určite už majú detailné laserové trojrozmerné mapy, majú prechodený každý meter, zakategorizovaný každý nález a vytvorený komplexný pohľad na vec, ale ako sa k tomu dostať? Katakomby nie sú len fascinujúcim miestom, ale ich existencia hovorí o nesporne pozoruhodnom období ľudských dejín a hoci sa katakomby budujú aj v súčasnosti, práve tie pod veľkými európskymi mestami píšu v sebe tú pre mňa zaujímavejšiu históriu. Možno ale odpovede budú prekvapivo prosté – že by to bolo ako dnes?