Vyberte stranu

Je mi rutinou napísať článok o priemernom filme. Radosť z písania mi robia tie výnimočné, ale zavše je to veľmi zložité. Nie a nie vystihnúť presne to, čo mi takýto film dál a dáva, a postupom času sa z toho začne stávať odloženina. Čosi ako nesplnené predsavzatie na začiatku roka. Kladiem si otázky, ktoré by ma mali doviezť ku koncu a je zaujímavé sledovať, ako sa moja pozornosť obracia od filmu a bezprostredným dojmom z neho k okolnostiam, za ktorých som ho videl, k okolnostiam, za ktorých vznikol alebo dokonca k introspekcii a pochybnostiam o tom, či si kladiem vôbec správne otázky. Niekto si môže povedať, že je to len film a forma zábavy, ale keď som sa dostal až sem, už som ďalej než je len písanie o filme ako forme zábavy. A tak je to vždy, keď píšem o filmoch môjho filmového neba.

Čo je to za stav človeka, keď otec, na ktorého spolieha jeho dcéra a ktorý spolieha aj sám na seba, na krátku chvíľu stratí poňatie o čase, pretože musel zápasiť o holý život, ale zatiaľ v jej svete ubehne strašne dlhých a už nikdy sa neopakujúcich 23 rokov? Napadne ho možno, že si už ďalšie zaváhanie nemôže dovoliť alebo že celá jeho misia je vlastne od počiatku beznádejná. Upadne do beznádeje, tak hlbokej akou len samotný vesmír môže byť. Zachrániť ľudstvo, ale prísť o to najkrajšie? Premyslí si svoje budúce konanie, ale stratí tým čas, ktorého v zásobe nemá veľa. Pustí sa do hazardu, na konci ktorého je veľký úškrn čiernej diery. Môže sa vo svojej usilovnosti aj dôvtipe roztrhať, ale beznádej je tuhá a prítomná. Čas má jednu zvláštnu vlastnosť – že pre nás plynie. Plynie postupne a väčšinou nám to plynutie vôbec čas nepripomína, akoby ani neexistoval. Sekunda po sekunde, spomienky, ktoré nás vracajú roky dozadu sú čosi ako kladivá, ktorá nás zasahujú rovno tam, kam treba. Zabúdame, že čas plynie, že aj v tej sekunde môže byť viac ako celých 23 rokoch, ktoré nám prešli medzi prstami. Táto scéna bola pre mňa tak zdrvujúca, že sa na chvíľu pre mňa čas zastavil a ostal som visieť v obraze 23 rokov zachytených na jednom jedinom plátne obrazu, o ktorom neviem zhola nič. Autorom som mal byť ja.

Iná scéna, kde sa Cooper lúči s Murph v jej izbe, bola zase čímsi ako predzvesťou k tomuto a Cooperove slová: „Don’t make me leave like this, Murph!“ vystihli všetko. Jeho odchod nebol odchodom do vojny ani na popravu, z ktorých niet návratu. Jeho odchod bol v čomsi ešte ďalej a práve táto chvíľa, týchto pár okamihov v jej izbe, boli ich posledné a po nich, či už sedel v aute na ceste od ich domu, v rakete približujúcej sa k Saturnu alebo v inej galaxii, to už bolo pre neho a jeho dcéru jedno. Je to ďalšia z viacerých scén, v ktorej sa autori filmu úžasne vyhrali s emóciami, ktoré aspoň na mňa zafungovali dokonale.

Interstellar na mňa teda zapôsobil veľmi silne. Úžasný dojem, ktorý som z neho mal, nebol ľahko čitateľný. Bol komplikovane vyskladaný z dvoch línií, ktoré sa ako DNA okolo seba obtáčali a vytvárali stále nové formy. Jednou bolo vedecké pozadie, vážnosť s akou tvorcovia pristupovali k vedeckým otázkam. Druhou bol vzťah otca a dcéry, ktorý do Teórie relativity vniesol nezvyčajne ľudský rozmer.

Keď som ho dopozeral, mal som chuť začať znovu. To sa mi nestalo už roky, ak vôbec. Nasledujúcu noc som mal dokonca epochálne sny o cestovaní v čase, po ktorých sa človek budí trochu iný, než bol dovtedy. Celý ďalší deň som dookola počúval hudbu z tohto filmu, ktorá do neho perfetkne pasuje. Akoby neustále pripomínala tikanie toho neúprosného času. A keď toto píšem, som roztrieštený po celom vesmíre a každou svojou čiastočkou vnímam, čo sa v ňom deje, ako pulzuje ten neživý život, k čomu speje a čo človek vlastne znamená. Až na pár posledných minút to bol pre mňa jednoducho transcendentálny zážitok. Celý koncept, veľmi triezve vyváženie vedy s filmovou romantikou a klasického mainstreamu, ma úplne pohltil. Kto sa dobre pozerá, nájde tu dokonca zaujímavé filozofické úvahy, nesporne krásne vedecké umenie, ale to ako film dokáže Teóriou relativity vyprovokovať strašné emócie, som ešte nevidel.

  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

Vo filme mi ale pár vecí aj vadilo. Našťastie nie tak, aby mi to pokazilo celkový dojem. Chvíľami mi film prišiel predvídateľný, niektoré postavy trochu ploché bez hĺbky, otravoval ma zbytočný americký patriotizmus, možno aj výber hercov bol čiastočne nevhodný, a ani paradoxom, ktoré vyplývajú z konceptu cestovania v čase sa ani Interstellar nevyhol. Každopádne Matthew McConaughey sem zapasoval a to bolo proste skvelé. Pripomenul mi, že ľudský duch dobrodruha ešte nevyhynul a po zlatých rokoch stredovekých moreplavieb nás ešte čakajú výzvy, na ktoré nebude mať každý.

Na druhej strane tam boli aj prekrásne scenérie ako zamrznuté oblaky, po ktorých sa dalo prechádzať, gigantické vlny na planéte a napokon aj Gargantua, čierna diera, ktorá mi čosi vnukla. Mimochodom tvorcovia Gargantuy (Oliver James, Eugénie von Tunzelmann, Paul Franklin a Kip S. Thorne) vypublikovali aj vedecký článok na túto tému: Gravitational Lensing by spinning Black Holes in Astrophysics. A keď nad tým tak rozmýšľam, možno som našiel niečo krajšie než je pohľad na zapadajúce slnko. Je to čierna diera pohlcujúca svoje okolie. Pohľad, ktorý je výnimočný aj tým, že nech sa pozeráme na ňu z ktorejkoľvek strany, vždy ju vidíme zo všetkých strán naraz. Odhaľuje sa ako žiaden iný objekt vo vesmíre a aj tak ju nevidieť.

A pri tomto pohľade, ožiarený zanikajúcou hmotou, si uvedomujem, že tento svet nie je stvorený nikým a ničím. Existuje a tvorí sa sám v sebe. Iná predstava o svete, nech by bol tvorca akokoľvek štedrý a nech by bola príroda akokoľvek dômyselná, mi už nedáva zmysel. Inak by som tu žil s pocitom väzňa. A ten nemám a nechcem mať. Žiť vo svete s nemennými pravidlami platnými minimálne pätnásť miliárd rokov a hoci pochopiť ich nám bude trvať možno ďalších pár miliárd rokov, by bolo už dnes sklamaním. Aké by to potom bolo žiť v takomto svete, na konci ktorého je sklamanie? Na konci tej dlhočiznej cesty sa možno my alebo iný život obzrie za tým, čo bolo a čo je, a s vedomím, že už nič viac nebude, len zaplače. Zrazu ten obrovský a tajomný vesmír bude len primalým pieskoviskom a v ňom sa minie aj tá posledná zásoba túžby a s ňou aj život. Preto tento svet nie je stvorený nikým a ničím, existuje a tvorí sa sám v sebe, či už priestor alebo čas nám dávajú zmysel alebo nie, to čo platilo dnes, zajtra je len časťou toho, čo platiť bude a nikdy sa nedostaneme na koniec poznania. Nikto sa tam nedostane, kým ho nenájde sám v sebe. Potom sa začne všetko odznova, vymaže sa pamäť mŕtvych a možno raz, po nekonečnom množstve začiatkov, znovu otvoríme oči, aby sme žili ten nejedinečne jedinečný život obyčajného človeka.

(…, 2008, 2009, 2010, …)

Share This