Vyberte stranu

Asi žiadna kniha ma nezaujala prvou vetou tak ako táto: „Tento pokus o víziu budúcnosti je s pokorou a obdivom venovaný ľuďom, ktorých pracovné úsilie v skutočnosti predčí naše predstavy – ekológom vyprahlých krajov, nech sú kdekoľvek a nech pracujú v akejkoľvek dobe.“

Tieto riadky som počúval na klesaní do podjazdu pod križovatku Bajkalskej a Prievozskej a hneď mi to vnuklo veľmi náročnú predstavu o príbehu a zároveň mi to stanovilo moje očakávania. Očakával som detailne rozpracovanú kroniku planét, ktoré ľudia jednu po druhej, generácia po generácii kolonizujú a nech sú podmienky na nich akokoľvek náročné, ľudia sa s tým vysporiadajú, využijú technológie, svoj um ale hlavne sa nezľaknú práce, na ktorú akoby sa v modernej vedeckej fantastike zabúdalo. Čiastočne sa mi moje očakávanie splnilo, ale len čiastočne.

Čiastočne preto, lebo ma skoro celý čas rušila imperiálna architektúra tohto sveta a s tým súvisiace šľachtické tituly, ekonomické monopoly, mamonárstvo a túžba ľudí po moci. Nestratil som sa ale v záplave pojmov, ktoré Herbert vymyslel, ako sa mi to poľahky stáva pri iných knihách, kde sa autor snaží vytvoriť svoj vlastný svet. Tu sa to Herbertovi podarilo a hoci mi dlho trvalo kým som prijal aj vnútorné dialógy postáv, ktoré tam pre mňa boli akoby navyše, atmosféra knihy, tá bezútešná púštna planéta, kde sa každá kvapka vody cení, je veľmi silná. Nespomínam si na žiaden iný príbeh, ktorý by bol k prostrediu, v ktorom sa odohráva tak silno naviazaný ako práve tu v Dune. V púštiach sa odohráva veľa príbehov. Napríklad vo filme The English Patient sa púšť stala zdrojom asi všetkého čo sa v príbehu stalo, alebo Suna no ona, kde ľudia žili priamo v bezvýchodiskových piesočných jamách, ale tu si toto púštne prostredie nutne podriaďuje aj uvažovanie čitateľa. Technológie, ktoré mi ani vo sne nenapadli, že by mohli existovať ako filteršaty, ktoré regenerujú všetky vlhkosť ľudského tela, tam boli krásne zviazané s uvažovaním o každodennom živote.

Spočiatku sa mi zdalo, že Herbert naznačuje, že ani o osem tisíc rokov nebude ľudstvo oveľa vyspelejšie než je dnes. Odhliadnuc od technológie, robí z tejto SCI-FI knihy skôr renesančnú fantastiku. Ľudia stále po niečom pachtia, chcú to viac než iné, stále sú ľudia, ktorí budú majú viac moci ako iní a chcú jej ešte viac a stále ľudia zabíjajú akoby o nič nešlo. Stále sú vojny, aj keď drahé a rozptýlené skrz galaxiu, ale to na vojnovej taktike zmení len mierku mapy. V jednom možno ale predsa dal ľuďom trochu nádeje. V tom, že človek si možno začne viac rozumieť, svojmu telu, svojej mysli, mysliam a emóciám iných. V tomto pohľade na človeka bol štedrý.

Záber knihy je ale ohromujúci. Hoci je príbeh o úzkom kruhu vysoko postavených šľachticov, ak to tak mám nazvať, a s tým prirodzene súvisia politické intrigy, kniha naznačuje v akom obrovskom svete sa dej na Arrakise vlastne odohráva. Existuje monopolná Gilda, náboženstvá sa medzi časom vyvinuli, zjednotili a znovu separovali, vytvorili sa školy, ktoré vychvávajú jedincov schopných meniť svet.

Oceneniahodné je práve to, že sa Herbertova predstava, alebo ako sám píše, vízia budúcnosti, zamerala práve na ojedinelé a náročné podmienky púštneho Arrakisu, kde sa síce nedá vychváliť všetka možná budúca technológia, ale naopak, dá sa do detailu rozpracovať úsilie človeka vzdorovať takejto krajine a schopnosť prežiť aj tam, kde by bolo pre nás dnes nemysliteľné žiť a miesto, ktoré by sme dnes označili za nezlučiteľné so životom a opustili ho, bolo v Dune miestom úchvatnej ekologickej metamorfózy.

Kniha ma donútila premýšľať vývoji človeka ako druhu skrz státisíce rokov, ktoré nás hádam ešte čakajú, podobne ako ma Vesmírna Odyssea donútila premýšľať o státisícoch rokov, ktoré máme za sebou a je to fascinujúce. Dnes by sme s najväčšou pravdeodobnosťou zníženie jasu Slnka o 5% ako druh neprežili, ale ak by k tomu došlo postupne v priebehu stotisíc rokov, ľudstvo sa tomu pravdepodobne prispôsobí. Nielen technológiou, ale hlavne svojou túžbou žiť. Možno sa naučíme lepšie spracovávať energiu, možno to naučíme aj rastliny a živočíchy či už na zemy alebo v ocenánoch, možno sa nám zväčšia zrenice, možno nás zmení sama technológia, ktorú vyvinieme, tak ako sa to deje dnes. Je veľa možností a je úžasné o tom premýšľať.

Kniha je aj prístupným spôsobom nábožensko-filozofickým dielom. Krásna myšlienka tam odznela uprostred knihy: „Život zlepšuje schopnosť prostredia uchovať život.“ Akoby v tejto paradoxnej špirále niečo nehralo, ale pritom to tak asi naozaj je. No a napokon sa mi tam nesmierne páčilo ako fremeni o svojej mravenčej a trpezlivej ekologickej práci uvažovali: „Nie naša ani ďalšia generácia, ale raz sa Arrakis stane obývanou platénou.“ Kiež by sme tak dnes uvažťovali aj my ako národ, kultúra, ale aj ako firmy, kde sa tento postupný pokrok ignoruje, najmä v IT firmách, a napokon aj v samotných rodinách, kde akoby každá začínala odznovu.

(…, 0803, 0804, 0805, …)

Share This