Vyberte stranu

V pohorí Vtáčnik som bol v júli 2008, júli 2012 a auguste 2014, ale až v roku 2015 som si vyskúšal tradičný, tzv. „Silvestrovský“ výstup, ktorý sa konáva deň pred Silvestrom, teda 30.12. a organizujú ho Priatelia turistiky a Obecný úrad Kamenec pod Vtáčnikom. V roku 2015 to bol už 13. ročník. So švagrom sme si vybrali trasu s východiskom Pod Makovišťom (475 m) cez Vrvravu (977 m), Malú Homôlku (1 298 m), Vtáčnik (1 345 m) a späť na začiatok cez Zraz (1 234 m) a Siahy (1 162 m).

Od parkoviska Pod Makovišťom trasa začína na asfaltovej ceste, ideálnej pre trekking na bicykli, čo som si vyskúšal v auguste 2014. Smerom hore príjemný pomalý zaberák (priemerne som tam dosahoval 8km/h a aj s dokumentačnými prestávkami mi to trvalo 1:10 hod.), smerom dole zase adrenalínový zjazd (maximálku som mal 58 km/h a zišiel som to za 0:12 hod.), pri ktorom, ako som zistil, nie je problém ani pri obozretnej jazde škaredo spadnúť. Našťastie som sa tomu vyhol. Určite si to ale chcem ešte zopakovať a možno to potom skúsim potiahnuť až na vrchol Vtáčnika. Cesta je len pre autá lesnej správy (čo sme využili tiež) a končí približne na Vrvrave, t.j. križovatke žltého a zeleného turistického chodníka. Pohľad na záver asfaltky pred Vrvravou:

Na križovatke odbočujeme doprava na zelenú trasu a dostávame sa do lesného terénu. Hoci celý týždeň pred výstupom bolo nepriaznivé počasie – hustá hmla, miestami inverzná hmla, čo by sa dalo prežiť a poskytlo by zaujímavý pohľad, deň pred výstupom sa už nad Prievidzou začala oblačnosť trhať a ráno sme mali ukážkové až gýčové počasie, ktoré nám umožnilo vidieť široké panorámy na pohoria Vtáčnik, Hornonitriansku aj Žiarsku kotlinu. Pozitívne nás prekvapilo aj to, že chodník bol zamrznutý. Čakali sme, že sa budeme trochu brodiť blatom. Pohľad na začiatok Hornonitrianskej kotliny s Partizánskym a kameňolom na Veľkom vrchu:

Ďalší pohľad spod hrebeňa medzi Kuním vrchom a Malou Homôlkou, tentoraz na Národnú prírodnú rezerváciu v lokalite Hrádok, Veľkú skalu, ktorá je obľúbenou lokalitou pre lezcov:

Terén je tu stredne náročný. Chodník sme v lístí sem-tam skoro minuli a stúpanie okolo Kunieho vrchu (1 111 m) je priemerne okolo 10%, čo nás celkom zahrialo:

Ako sa obliecť na túru v zimnom období, bola pre nás tak trochu lotéria. Toto bola moja prvá zimná túra a pravdu povediac, nevedel som čo očakávať. Mal som termoprádlo a bežné športové nohavice, na vrchu termotričko s dlhým rukávom, tričko s krátkym rukávom, fleecovú mikinu a lyžiarsku budnu. V tomto úseku som ale zistil, že je to veľa a tak som tričko s krátkym rukávom dal dole a zvyšok cesty som sa cítil už komfortne.

Informácia, že sa nachádzame v Národnej prírodnej rezervácii asi nikoho neprekvapí, len pripomína, že sa treba chovať slušne:

Pred Malou Homôkou sa stúpanie trochu zostruje. Pohľad na svah, v ktorom sa tiahne turistický chodník:

Človek si môže povedať, čo je už zaujímavé na trekkingu lesom, keď netreba zdolávať zložitý terén, vysoké skaly a pod.? Ja sám som tomuto športu dlho nevedel prísť na chuť a považoval to za stratu času. Uprednostňoval som výbušnejší spôsob turistiky, cykloturistiku. Ale prichádzam na to, že les má dačo do seba. Dalo by sa o ňom písať veľa, možno aj o každom strome zvlášť. Každý si píše svoju vlastnú históriu a zároveň históriu celého lesa. Podobajú sa ľudskej cievnej štruktúre a voči zemskému povrchu sú si ich koruny a korene symetrické. Ich tvar je tu milióny rokov a tak mi pripadajú ako fyzický dôkaz prírodnej geniality. Podobajú sa aj fraktálom, ktoré zase v sebe ukrývajú krásu matematickej nekonečnosti. Stačí sa len jednoducho prechádzať lesom a človek si trochu vyčistí hlavu a začne premýšľať aj o inom než o robote a každodenných povinnostiach. Tento záber mi evokoval prirovnanie „tancujúce stromy“:

Záverečné stúpanie pred plochým hrebeňom medzi Malou Homôlkou a Vtáčnikom, po ktorom sa tiahne Ponitrianska magistrála, ktorá zároveň tvorí hranicu medzi Banskobystrickým a Trenčianskym krajom:

Tu na hrebeni mám vždy pocit, akoby som sa ocitol v inom svete:

Bolo by celkom príjemné mať tu dom alebo chatu, čo je ale utópia. Popravde ale veľmi príjemná. Viem si predstaviť, že by tu bol postavený dom podobný Glass House v Connecticute, ktorého fotografia od Annie Leibovitz mi už niekoľko rokov zdobí desktop na počítači. Spojenie takejto prírody a luxusu, samozrejme neinvazívne a veľmi decentné, by tu poskytlo čosi výnimočné. Predstava prežitia noci na izolovanom Vtáčniku v teple príjemnej pohovky s výhľadom cez veľkoplošné okno s dobrým pitím a po teplej sprche by bol určite unikátny zážitok.

Na Malej Homôlke (1 298 m) sa až k vrcholu Vtáčnika napájame na Ponitriansku magistrálu. Stretávame tu turistov, ktorí prichádzajú zo smeru Prochoti alebo z Podhradia. Všetci, či už mladí alebo skúsení, sú v dobrej nálade, čo vidieť tam dole je tak trochu unikátnym javom. Dávam si aj prvé občerstvenie, ktoré mi pripravila starostlivá manželka. Teplý čajík a výdatný chlebík mi na čerstvom vzduchu padli veľmi dobre.

Že sme naozaj v inom svete mi dokazujú aj prvé stopy prichádzajúcej zimy, ktoré akoby tu boli odjakživa. Naozaj musím zdôrazniť, že táto časť hrebeňa Vtáčnika má svoju špecifickú atmosféru – akoby sa človek prechádzal po ostrove a v diaľke videl nekonečné more. A táto príjemná ostrovná samota je tu naozaj prítomná.

Z riedko zarasteného hrebeňa už vidieť aj prvý z dvoch vrcholov Vtáčnika:

Z neho sa nám prvýkrát ponúka výhľad juhovýchodným smerom na Banskobystrický kraj, konkrétne na Žiarsku kotlinu a Štiavnické vrchy:

Dobré oko vidí dokonca komíny zvolenskej Bučiny:

Smerom na severozápad zase Trenčiansky kraj s Hornonitrianskou kotlinou a Strážovskými vrchmi:

A na severe zase vidieť až zasneženú Veľkú Fatru:

Tu si človek môže ľahko spočítať, že ak sa z Vtáčnika za takéhoto počasia dajú rozoznať objekty ako Kľak (1 351 m), zároveň Bučina a Veľká Fatra a možno až ďalej, čo tvorí výhľad s približne 40 až 50 km polomerom (čo je plocha ≈0.5 mil. ha) a keď si uvážime, že Slovensko má ≈5 mil. ha, tak z Vtáčnika vidieť 10% rozlohy nášho štátu.

Na Vtáčniku je doslova tlačenica. Prípitky, náhodné stretnutia, cvakanie fotoaparátov, zápisy do vrcholovej knihy – rušno a z čisto formálneho hľadiska všetci porušujeme zásady správania sa v rezervácii:

Popis náučného chodníka, ktorý informuje o histórii Vtáčnika:

A na ďalšej tabuli sa píše, dovolím si citovať: „Horná Nitra je jeden z ekologicky najpostihnutejších regiónov v strednej Európe. Súvisí to s rozvojom ťažby nekvalitného hnedého uhlia a lignitu s obsahom síry, arzénu a ťažkých kovov a následným rozmachom chemického a energetického priemyslu. Situáciu sťažujú časté klimatické inverzie, typické pre kotlinový reliéf.

Trend chorobnosti populácie má stúpajúcu tendenciu, najmä u detí (alergie, nádorové ochorenia, …).

Napriek týmto negatívam pôsobiacim v Hornonitrianskej kotline, sa v dostatočnej nadmorskej výške zachovala v NPR Vtáčnik prírodná rovnováha, ktorá blahodárne pôsobí na telesné a duševné zdravie človeka. Aby sme túto vzácnu funkciu prírody aspoň v rezerváciách zachovali, je nevyhnutné, aby sme naše aktivity, ktoré prirodzenú prírodnú rovnováhu a pestrosť vo zvýšenej miere narušujú, presunuli mimo územia rezervácie (ťažba drevnej hmoty, chytanie a lov živočíchov, zber lesných plodov, …).

V rezervácii zachovávame ticho, minimalizujeme zošľapávanie vegetácie a zašlapávanie drobných živočíchov. Z týchto dôvodov chodíme len po vyznačených turistických chodníkoch, motorové vozidlá odstavujeme minimálne 100 m pred hranicou rezervácie, nezdržujeme sa na jednom mieste v rezervácii vo väčšom počte (do 30 osôb).

Suché drevo z odumierajúcich stromov je potrebné na obohatenie pôdy o živiny a na vývoj lariev hmyzu, hlavne veľkých chrovákov, ktoré sa výraznou mierou podieľajú na zachovávaní prírodnej rovnováhy. Preto drevo v rezervácii nezbierame a oheň zakladáme aspoň 100 m pred hranicou rezervácie a min. 50 m od lesa.

Na vrchole sme pobudi vyše hodiny. Medzi čučoriedkovými kríkmi, keď som zadupal, dunelo to akoby som stál na čomsi dutom. Je to zrejme dané tým, ako podklad postupne vznikal, ale nedalo mi nepremýšľať o tektonickom pôvode Vtáčnika, o dobe, keď z neho tiekla láva. Ako to tu vtedy asi vyzeralo?

Cestou späť, ktorá vedie cez hustý les, ktorý už neposkytuje skoro žiadne zaujímavé výhľady, sme si dali ešte krátke posedenie pri studničke na Siahach. Ľadovú vodu som sa neodvážil piť. Dal som si radšej teplý čaj z batohu, čím som si ho aspoň odľahčil.

Pár metrov nižšie sa nachádza pomník, ako sa na ňom píše: „.. na večnú pamiatku sovietskym partizánom Borisovi Karrovovi a Filipovi Stachonovovi, ktorí na tomto mieste dňa 18.3.1945 položili svoje životy za našu slobodu. 1981.

Myslím, že aj naši partizáni by si zaslúžili pomník. Majú postavenú aspoň informačnú tabuľu, na ktorej sa píše: „Odboj počas SNP. Partizánske skupiny operujúce na Hornej Nitre tvorili tzv. Hornonitriansku partizánsku brigádu. Vedúce postavenie v nej mal oddiel Vtáčnik vedený bratmi Hagarovcami. Vznikol v septembri roku 1944 a zúčastnili sa bojov o Baťovany a Nováky. Z pohoria Vtáčnik podnikal bojové akcie v tyle nepriateľa zamerané na ničenie dopravných zariadení, bojovej techniky a živej sily. Nemými svedkami bojov sú pomníky padlým odbojárom v Gepnárovej doline, pod Siahami, v Oslianskej doline, na Škurátke.

Skala zamilovaných alebo nenávidených, neviem. Možno len jednoducho skala turistov:

Opäť pohľad na Hrádok:

Na konci trasy ešte trochu nostalgie za kedysi žijúcim amfiteátrom, dnes len ďalším pomníkom niekdajších časov. Skončil tak ako väčšina jemu podobných:

Záverom článku ešte pár štatistických informácií. Trasa merala 11.4 km. Z cesty pred Vrvravou sme vyštartovali o 8:20 hod. a Pod Makovište sme dorazili o 13:30 hod., na trase sme teda strávili 5:10 hod. z čoho 3:05 hod. sme šliapali a zvyšných 2:05 hod. sme stáli, fotili a obzerali scenériu. Priemernú rýchlosť chôdze sme mali 3.7 km/h, absolútne prevýšenie sme prekonali 420 m a klesanie 870 m, kumulatívne sme nastúpali 840 m a klesali 1 294 m.

Share This