Vyberte stranu

Ako asi každé dejiny je aj táto kniha typická exponenciálnym rastom popisovaných udalostí. Prvých 10% knihy je o 90% spracovaného obdobia, čo je dané množstvom dostupných materiálov a na tom sa asi nič nezmení ani v budúcnosti. Celkom by ma zaujímalo ako by vyzerali dejiny, kde by bola striktne dodržaná linearita. Z tohto pohľadu sa na takéto knihy dá pozerať ako na pamäte staručkého mudrca, ktorý si prežil veľmi dlhé obdobie ľudských dejín, ale pamäť má už slabšiu, tak čím hlbšie sa vracia do minulosti, tým mu pamäť vynecháva viac a viac.

Na základnej škole som nebol fanúšik dejepisu. Bol to jeden z tých predmetov, ktoré ma za srdce nechytili. Až neskôr, takpovediac na vlastnú päsť, som si k histórii našiel svoju vlastnú cestu cez históriu 2. sv. vojny a neskôr históriu holokaustu a židovského národa. Ale až dnes som si našiel cestu k histórii Slovenska.

Ako aj autor píše, dejiny Slovenska samé o sebe je pomerne zložité presne definovať. Každopádne našiel spôsob ako k tejto téme pristúpiť a kniha bola pre mňa veľmi prínosná.

Dozvedel som sa viac detailov než je všeobecným vzdelaním každého z nás, prečo Cyril a Metod prišli na územie Slovenska, ako slováci bojovali proti maďarizácii. S dôrazom na slovíčko ako, pretože to bol jeden veľký des. Dozvedel som sa akú úlohu v našich dejinách mal Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, Miloslav Hurban, Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik, Andrej Hlinka, Jozef Tiso a mnoho ďalších. Zmenilo to môj pohľad na nich. Doteraz to boli pre mňa len mená, ale po prečítaní tejto knihy mám pocit, že máme byť na čo a na koho hrdí, že máme bohaté dejiny a v našich dejinách sú osobnosti, ktoré spravili pre náš národ nesmierne veľa a ich pokračovanie v súčasnosti, hoci si ich určite trochu idealizujeme, sa hľadá len veľmi ťažko. Naopak v našich dejinách nájdeme aj osobnosti, hoci si ich určite démonizujeme, na ktoré hrdí nemôžeme byť, ale také sú jednoducho dejiny. A dovolím si tvrdiť, že také dejiny národov aj majú byť.

Dozvedel som sa, ako nás zasiahla Mníchovská dohoda aj Viedenská arbitráž, čo boli pre mňa dovtedy neznáme pojmy. Akú rolu sme zohrali v 2. sv. vojne a prečo sa o nás rozhodovalo v Amerike alebo v Londýne, čo som na škole nikdy nechápal, prečo sa SNP nepodarilo tak, ako bolo zamýšľané a ako prišli komunisti k moci.

Neviem ako je to dnes, ale keď som chodil na základnú školu ja, veľa som sa o našom národe nenaučil. Zo školy som mal dojem, že celá naša história je o spisovateľoch a básnikoch a skôr som sa naučil o histórii sveta a ZSSR než o nás. Dúfam, že dnes to tak nie je, pretože na toto by sme mali naše deti zamerať, na poznanie našej vlastnej histórie, aby keď vyrastú nemali pocit, ktorý má dnes asi väčšina z nás – že sme malý národ, ktorý okrem získania majstra sveta v hokeji nič poriadne nedokázal, s ktorým si každý robí čo chce a že sme vždy mali len sklopenú hlavu a počúvali, čo nám páni feudáli kázali. Nie je to tak! Aj tu na týchto pár metroch štvorcových sa diali ohromné veci.

Škoda, že od roku 1948 kniha už len encyklopedicky vymenúva, čo sa udialo a strácajú sa v nej súvislosti. Každopádne vrelo, naozaj vrelo odporúčam každému slovákovi, aby namiesto detektívky niekedy siahol po tejto knihe a dal si ten čas a zahĺbil sa do našich dejín. Ja sa idem poobzerať po ďalších dejinách Slovenska alebo po biografii niektorého z našich velikánov.

Ľudovít Štúr na Uhorskom sneme
  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

(…, 0841, 0842, 0843, …)

Share This