Uzol je prvá kniha Dominika Dána, ktorú som si vypočul. Meno Dominik Dán som registroval už dávno a moja nedôvera v toto meno súvisí s nedôverou v slovenskú tvorbu. Jeho meno na mňa pozeralo z lacných obálok kníh v kníhkupectvách, ale tá moja nedôvera bola taká silná, že som ich nikdy ani len neotvoril. Po tom ako som sa ale začal viac zaujímať o dejiny Slovenska, zachcelo sa mi aj po domácej tvorbe. Už v minulosti som sa k slovenským autorom dostal. Ak nepočítam nemotivujúci predmet Slovenský jazyk a literatúra na strednej škole, kde sme sa slovenskú tvorbu učili a úspešne si k nej budovali odpor, tak to boli hlavne povojnoví autori ako Vladimír Mináč, ktorého diela z prostredia 2. sv. vojny považujem naozaj za skvelé čítanie, a Jozef Cíger Hronský. Neskorších autorov som si vždy nehodnotil veľmi vysoko a končili pod hranicou priemeru.
Neviem posúdiť autentickosť tejto knihy, ale musím uznať, že je mimoriadne presvedčivá. Sem tam ma premklo také znechutenie z praktík a života niektorých nešťastníkov v socializme, že som bol naozaj vďačný za to, že to už skončilo. Stačilo málo, aby sa čosi v 89. roku nestalo a mohol som niečím podobným prechádzať o niekoľko rokov aj ja. Ktovie na ktorej strane by som stál? Zaujímavá otázka, ktorá mi doteraz asi ani nenapadla.
Keď socializmus v Československu skončil, bol som ešte dieťa, takže moje spomienky na socializmus sú ako spomienky na detstvo. Sú krásne, plné farieb a farebných chutí, zmyselnosti, detskej slobody a nespútaného objavovania. Všetko to o čom je táto kniha, si žilo svojím životom kdesi mimo mňa, kdesi kde som to ja ešte ako dieťa a navyše dieťa rodičov, ktorí boli v strane, nemohol vnímať. Mal som krásne detstvo, rád sa k nemu vraciam, ale vedomie, že nie každý ho mohol mať také, vrhá tieň na toto obdobie. Nie že by som si tým kazil svoje spomienky, to nie, ale určite v tých spomienkach bude aj kúsok rešpektu.
Kniha hneď z niekoľkých pohľadov rozvíja život ľudí delikventov v socialistickom Československu, či už sa nimi stali z vlastnej vôle alebo nie a najmä prístup štátnej bezpečnosti k nim. Možno je to trochu tendenčné, ale tá hrubozrnosť príslušníkov ŠTB, ich manipulatívne techniky, ktoré bežne prekračovali istú osobnú alebo intímnu zónu človeka, lojalita armádnych dôstojníkov alebo detektívov kriminálky k štátu sú ako odveká a overená hra dobra a zla v porovnaní s túžbou po pokoji žiť si svoj vlastný život mladého a práve dospievajúceho dievčaťa, ktoré si uvedomuje, že žilo v nevedomosti, jej rodičov, ktorí v tej najlepšej viere emigrovali a žiaľ nevideli vyrastať svoje dieťa, alebo aj manželka vojenského pilota, ktorá tak cieľavedome podnikne svoj plán na emigráciu, že si nemožno myslieť o tej dobe nič iné len to, že to bol vojnový stav podobný studenej vojne len v merítku jedného štátu.
Kniha ma veľmi prekvapila svojou kvalitou, konzistentnosťou, tým ako udržiavala napätie aj rozprávala rôzne osudy ľudí, ktoré sa ku koncu začali prepletať ako uzol na ostnatom drôte. Bez okolkov možno povedať, že je to detektívka svetového meradla, ktorá chladnokrvne a naozaj verne mapuje život za ostnatým drôtom. O to cennejšie, že je z pera Slováka. Už sa teším na ďalšiu knihu, ktorú mám v pláne vypočuť si alebo prečítať, ak bude trochu času.
Mám dojem, že som definitívne zahodil za chrbát predsudok, že na Slovensku neexistuje dobrá literatúra a z toho sa naozaj veľmi teším. Mimochodom v týchto dňoch vyšiel do kín prvý film natočený podľa knihy Dominika Dána Červený kapitán. Čudujem sa, naozaj sa čudujem, že po jeho knihách ešte nikto z režisérov neskočil skôr. Film som ešte nevidel, ale teším sa aj naň.