Vyberte stranu

Keď Toru Watanabe ležal na pláži a premietal o smrti, uvedomil som si, že toto je asi najvhodnejšie miesto, kde sa človek môže ešte na chvíľu dotknúť nedávno živých. Je ich isto viac, na zlome obrovského útesu alebo pred rozloženou vatrou, ale pláž na brehu oceánu, ktorého hĺbka aj nedoziernosť tak silno pripomína materiálnosť smrti a každou jednou vlnou akoby dobiedzal a pripomínal, že tá je stále tu a svet bez nej nikdy ani nebude, je bezpochyby tým perfektným miestom na takéto stretnutia. Keď som si to uvedomil, uvedomil som si aj to, že ma táto kniha napĺňa hlbokým smútkom.

Chvíľami som mal pocit, akoby sa Murakami snažil priblížiť pozadie známej prevahy japonských mladých v počte sebevrážd. Sú smutní a hoci môžu, nevedia prečo sú smutní. Majú ciele, ale tie ich nenapĺňajú. Majú priateľov, ale opúšťajú ich, aj keď pre nich spravia čokoľvek o čo požiadajú. Je to ale ako žiadať o niečo robota, ktorý inú odpoveď v programe ani nemá. Pre nás, európanov, asi nepochopiteľné, ale japonská kultúra zrejme vie, čo si človek môže pýtať a čo už nie. Pretože ak si raz už niečo vypýta, dostane to aj so všetkými dôsledkami, materiálnymi, vzťahovými, minulými aj budúcimi, kde možno tkvie tento japonský smútok. Zamietavá odpoveď je čosi, čo nikdy opýtaný nevysloví, tá je vždy na strane pýtajúceho.

Hneď úvodný obraz mi symbolicky popísal celú dušu knihy – na okraji lesa je studňa. Nikto ju nevidel, hoci ju už mnohí hľadali, ale všetci vedia, že tam je a raz za čas do nej niekto spadne. Pád zvyčajne prežije ale v hrozných mukách tam po niekoľkých dňoch, ohlodaný potkanmi a červami, umiera. Môže kričať koľko chce, jeho hlas sa v ozvenách stratí a zo studni nevyjde ani hlások. Ak sa ho niekto pokúsi nájsť, pravdepodobne do nej spadne tiež. Na pomedzí dvoch svetov je v ľudskej duši temný vír, do ktorého ak človek upadne, stiahne ho do uzavretej temnoty.

Kniha je spomienkou na roky mladosti, ktoré mi pripomenuli moju vlastnú mladosť, kedy vzťahy mali unikátnu vážnosť a nič čo sa okolo nich netočilo, nebolo také dôležité ako to, čo k nim viedlo, vďaka čomu vznikali a mali aj svoju vírivú dynamiku. Zavše mi ale tieto spomienky pripadali trochu smiešne, ako veľká búrka na dne pohára. Vzťahy mi tu pripadali ako hra s nejasným koncom. Je vzrušujúce nepoznať koniec a byť súčasťou tejto hry, ale je to vzrušujúe len kým tú hru naozaj hráme, inak je to tak trochu ako sledovanie divadelnej hry. Pripomenulo mi to ale jednu otázku, ktorú si z času na čas kladiem: ako sa rôzni dôležitosť medziľudských vzťahov s mojím vekom, skúsenosťami ktoré získavam a zabúdam zároveň, materiálnymi statkami, ktoré nadubúdam, ale hlavne s ľuďmi, ktorí do môjho života vstupujú a z neho aj vystupujú?

Zavše som mal pocit, že čítam smútočný obrad na pohrebe sexu.

(…, 0851, 0852, 0853, …)