Vyberte stranu

Chvíľu som mal dojem, že švédska detektívka je všade okolo mňa a kam siahnem, všade na ňu narazím. Nemohol som v nej nehľadať podobnosť s Keplerom a po veľmi pomaly sa rozbiehajúcom začiatku som niekde v polovici zistil, že podobnosť tu skoro žiadna nie je. Detektív Kurt Wallander je ako motýľ, ktorému smer určuje aj menší vánok, či ilúzia. Vedie ho síce jeho profesionálna povaha detektíva riešiť problém, ale keď si ho predstavujem ako človeka, vidím ho ako večne smutného a bezútešného muža, ktorý robí to čo robí, lebo nič iné nevie.

Príbeh začína objavením záchranného člnu na pobreží Švédska, v ktorom ležia dve mŕtvoly. Rozbehne sa vyšetrovanie, ktoré detektíva dovedie až do Litvy. Tu sa odkrýva zaujímavý kontrastný obraz postsocialistických krajinách v očiach západu, ktorý vytvoril v knihe atmosféru chladu, neustálej neistoty a všadeprítomného nebezpečia a tým strhol na seba moju pozornosť namiesto toho, aby ostala pri vyšetrovanom zločine. Neviem, či Mankell to takto mienil alebo to tak pripadalo len mne, ale zdalo sa mi, akoby naivne veril, že na západe je čohosi viac a že tam možno ani nemajú korupciu. Jedna postava z knihy, major Liepa, to povedal celkom pekne: „Máte bohatstvo, ktoré nám chýba, ale nemenil by som, lebo my máme svoj boj za slobodu, ktorý nás zoceľuje.“ To bolo pre mňa morálne ukotvenie celej knihy a držal som sa pri ňom. Po tom ako sa Wallander dostane do Litvy zapája sa do rozbehnutého vyšetrovania Rigšskej polície, ktoré vedie k podozreniu, že spáchaný zločin je len špičkou ľadovca iného obrovského a organizovaného zločinu s celonárodným rozsahom, za ktorým stojí nielen samotná polícia ale aj politici. Príbeh samotný mi ale vlastne nič nedal. Bolo to také ako opisy Rigy v knihe samotnej – šedé, nicotné a chladné.

Na druhej strane som ale ocenil vnútorné dialógy Wallandera, čím jeho postava získala privátnejšiu arómu a obohatila tak jeho vnútorný svet. Inak by som naozaj Wallandera vnímal len ako ten chumáč bezútešnosti, v ktorom aj láska vzplanie tak nečakane, že tomu hádam ani Mankell neveril.

Záverečné rozuzlenia, ktoré objasňovali, čo sa vlastne stalo a prečo, boli pre mňa zbytočné a tak trochu filmové. Podľa epilógu má byť pokračovaním kniha Biela levica, ale keďže sa z tejto knihy cítim viac vyčerpaný a unavený ako rád, že som ju počúval, asi jej pokračovanie odkladám na neurčito.

(…, 0859, 0860, 0861, …)

Share This