Vyberte stranu

Kniha Solaris ma prekvapila a hneď viackrát. Z filmov Solyaris a Solaris, ktoré som videl ešte v roku 2004, som si Solaris predstavoval ako vesmírnu stanicu na obežnej dráhe vzdialenej planéty. Planéty obiehajúcej okolo dvojhviezdy ďaleko za našou Slnečnou sústavou, kde podľa štandardnej vedy nie je šanca pre stabilné prostredie, v ktorom by mohla prebiehať evolúcia akejkoľvek formy života. Planéta Solaris je ale výnimkou. A práve preto je už niekoľko storočí objektom výskumu ľudí. Dej knihy sa odohráva na stanici postavenej priamo na Solarise a obrazy a udalosti, ktoré sa tu odohrávajú vedú na fascinujúce a nadčasové otázky.

Veľmi som bol zvedavý či Lem v knihe ponúkne nejaké konečné riešenia a odpovede na všetky tie otázky, ktoré človeku pri jej čítaní automaticky napádajú, ale spravil to šikovne. Zasial semienko a na každom z nás je, čo z neho vyrastie. To semienko, z môjho pohľadu jadro celej knihy, bola myšlienka, že na Solarise existuje forma inteligencie, fyzicky totožná s oceánom, ktorý pokrýva skoro celú planétu a ktorý nielenže dokáže upravovať obežnú dráhu planéty tak, aby neskončila v nestabilnom šialenstve dvojhviezdy, ale na samotnej planéte vytvára podmienky, ktoré mu umožňovali evolúciu ako aj veľmi zvláštnu formu komunikácie s mimosolarickým životom, ktorého sme priamo svedkami.

Je to myšlienka podobná tej, že by planéta žila ako taká. Od tejto myšlienky sa už veľmi ľahko dostávame k úvahám, čo je vlastne život, aké má hranice a aký život vôbec ako ľudia ešte dokážeme za život považovať a vôbec ho vnímať a rozlíšiť ho od nekonečnej nemennosti.

Lem túto myšlienku jemne podkul vedou, čo jej pridalo na dôveryhodnosti. Hoci sa nepúšťa do detailného vysvetľovania použitej matematiky a fyziky, vyznieva to akoby im naozaj rozumel. Preto je to pre mňa jedna z mála kníh, ktoré sa takto otvorene priznali ku svojmu vzťahu k vede a používajú ju. Čo mi bolo veľmi sympatické. Všetko ostáva bez dôkazu, len na úrovni konštatovaní, ale v kontexte príbehu ide o rozprávanie a dialógy, kde sa dôkazy ani nevyžadujú.

Čo sa vlastne na Solarise deje? Každému členovi osádky sa zjaví a zhmotní niečo z jeho najhlbšieho ja, zvyčajne iný človek. Zdrojom tohto javu bol oceán. Krisovi Kelvinovi, ktorý prichádza na Solaris ako posledný v poradí sa takto zhmotní jeho bývalá partnerka Harey, ktorá pred časom po ich rozchode spáchala samovraždu. Mimochodom, z knihy som mal zvláštny dojem, že Solaris, človek a samovražda tvoria v tejto knihe magický trojuholník ako mysteriózne a kľúčové spojenie na ceste za poznaním záhad Solarisu. To ako sa Kelvin s týmto vyrovnáva, ako rýchlo si zvyká na jej prítomnosť a ako si ju adoptuje, bolo pre mňa tým, čo z toho semienka vyrástlo. Pre mňa to bol bujne rastúci strom plný nezodpovedaných otázok. Ako som sledoval nažívanie Krisa a Harey neubránil som sa otázkam, kto vlastne sú tieto zhmotnenia? Lem ukazuje, že až po úroveň molekúl sú identickí ľuďom, ale ďalej to už ľudia nie sú. Nenašli tam žiadne podobné štruktúry človeku či hmote, ktorú človek pozná ako atómy, ich jadrá a elementárne častice. Zdá sa, akoby boli vytvorené len z neutrín! Spochybňujú alebo práve naopak potvrdzujú naše človečenstvo? Kde je hranica medzi individualitou človeka a jeho klonom alebo inou jeho kópiou, ako napríklad touto, ktorá bola ešte dokonalejšia ako klon? Mala okrem fyzickej podobnosti aj podobnú pamäť, spomienky, konanie, emócie, inteligenciu aj DNA a aj tak to nebola Harey a azda ani človek.

Kris a Harey začali spolu žiť. Ich spolužitie na stanici bolo ale veľmi krehké. Zavše som mal závistlivú chuť si to s Krisom vymeniť, ale vzápätí som bol zase rád, že to len čítam. Byť na jeho mieste muselo byť nesmierne bolestivé. Harey a spomienka na to, ako ukončila svoj život, mu prinášali výčitky svedomia, ktoré boli zrejme tak silné, že práve tie si oceán vybral ako zdroj kompenzácie. Ako by sa asi zachoval hocikto z nás, keby sa ocitol na Solarise? Mužovi sa vráti zosnulá žena, matke stratené dieťa, dieťaťu milovaný rodič. Kto by odolal a nepodľahol by tomuto zjavnému klamstvu?

Tu sa tiež otvára ďalšia vetva zaujímavých otázok. Výtvory oceánu boli možno kompenzácie toho čo ľudia postrádali, na čo si najradšej alebo najťažšie zo svojho života spomínali, ale rovnako dobre to mohla byť forma obrany. Oceán mohol tvoriť tak, aby si držal mimosolaristov „od tela“. Mohol to byť ale jeho experiment, ako naznačil aj Lem. Experiment, v ktorom oceán vo svojich nesmierne zložitých prepočtoch verifikuje svoje vlastné teórie a obohacuje si svoje vlastné znalosti. Oceán si totiž možno predstaviť aj ako neurónovú sieť na molekulárnej úrovni, ktorá detekuje, analyzuje a syntetizuje všetko s čím prichádza do styku alebo s čím by mohla prísť do kontaktu v budúcnosti. Sieť, veľkosti oceánu, má ale tak nesmierne možnosti, že predstava takéhoto gigantického vedomia je hádam tak trochu šialenosťou. Každopádne fascinujúcou. Otázka prečo Solaris toto ľuďom robil, ostáva tajomstvom.

Keď som nad tým uvažoval, čo Lema viedlo k vytvoreniu takéhoto unikátneho sveta, napadla mi ľudská pokožka. Ak sa na pokožku totiž pozeráme skrz poriadne silný mikroskop, otvorí sa nám svet plný podivných tvarov, nečakaných obyvateľov a pohybu, inými slovami svet, ktorý akoby nemal s nami nič spoločné a bol nám vzdialený nemenej tomu svetu na Solarise. Pritom sme to svojím spôsobom my sami.

World of Human Skin
  • Facebook
  • Twitter
  • LinkedIn

Poslednou vetvou pomyselného stromu, ktorý mi z Lemovho semienka vyrástol, bola téma svojím spôsobom veľmi iritujúca. Ale v tom dobrom slova zmysle. Ak človek vníma svet okolo seba len skrz mozog a ak zistí ako stimulovať mozog tak, aby mu priniesol rovnaké vnemy bez toho, aby dochádzalo k dotyku s reálnym svetom, potom sa človek od reálneho sveta odstriháva a tak v podstate žije len sám v sebe. Možno to ale nie je možné, hoci experimenty ukazujú, že niečo sa dá. Nikto ale neukázal, že sa takto dá nahradiť kompletný zážitok zo skutočného sveta. Iste je to fascinujúca predstava, ale zároveň na jej konci je pasca. Ak to nie je možné, potom na konci tejto cesty je čosi ako svätý grál, ktorý nám ukáže čosi z ľudskej podstaty. Napokon žiaden človek nemá skúsenosť so životom iného človeka, preto odpovedať na niektoré otázky, ktoré sú nastoľované v knihe, je zrejme z princípu problém. Pretože nikto nikdy z nás nebude žiť život iného človeka. Vždy len ten svoj. A takto sme v podstate uväznení sami v sebe a nikdy tento prah ani neprekročíme. Preto pre nás otázky ako: „Ako vieš, že si človek?“ budú človeka vždy iritovať a prenášať ho na filozofickú pôdu.

Jedinú vec, ktorú som na knihe Solaris musel prehrýzť bol akýsi symptóm SCI-FI, ktorý som našiel aj tu. Ide o to, že v knihách tohto žánru nachádzam pasáže, kde postavy z ďalekej budúcnosti spomínajú na minulosť, ktorá ich v nejakom zmysle ovplyvnila. Či už ich ako ľudí, ich posolstvo, misiu, čokoľvek. A akoby sa ich spomienky mali stať našimi. Akoby nemali inú minulosť len tú, čo máme aj my, hoci medzi nami a nimi sú pomyselné storočia niekedy priepastné veky budúcnosti, ktorú sme my ešte neprežili.

Napriek tomu je pre mňa táto kniha jedna z najinšpiratívnejších SCI-FI, aké som čítal a vôbec ma neprekvapilo, že filmy majú len podobný názov, inak sa ku knihe ani len nepribližujú. Solaris je pre mňa prvá kniha od Stanisława Lema a už teraz mi je jasné, že nebude posledná.

(…, 0874, 0875, 0876, …)

Share This