Vyberte stranu

Silný príbeh, ktorý ma ako rodiča dcéry vo veku Lucy-Grace fakt bavil. Myslím, že motorom celého filmu bola tá strašná disciplína v morálke Toma Sherbourna. Bola silnejšia ako láska, s ktorou v tomto filme zápasila o prvoradosť. Zvyčajne sú filmy o vzťahoch koncipované inak. Láska je najsilnejšia a nadovšetko. Tu ale nie. Aj sám Tom to raz vyjadril slovami, že vinným je za všetko on, Isabel s tým nemohla nič urobiť. Mal pravdu. V stave v akom bola, keď našli Lucy, tesne po druhom potrate, sa od nej nedalo čakať, že sa zachová inak. On mal konať inak. On mal konať tak, ako intuitívne konať chcel. Ako mu kázala jeho vnútorná morálka. Mal zavolať na pevninu, aby si po dieťa prišli. Neposlúchol svoju vnútornú disciplínu a tak to rozhodnutie spravil naozaj on. Nie ona. Ani ich nenapadlo, že na pevnine možno naozaj žije ešte Lucyina matka. Spravil rozhodnutie proti sebe a časom si vybralo svoju daň. Nebolo jednoducho jeho. Chýbala mu konečnosť. Zavŕšilo sa až o štyri roky na to, keď v podstate vrátil svoju adoptívnu dcéru Lucy, jej biologickej matke a stala sa z nej Lucy-Grace.

Jeho počínanie má dva sporné okamihy. Je neuveriteľné, že by muž po štyroch rokoch dokázal takto vrátiť „svoju“ dcéru, nech by mal akékoľvek pádne dôvody. Nielen kvôli svojej vlastnej láske a vzťahu k nej, ale aj kvôli celej rodine, ktorej sa stala za tie štyri roky súčasťou. Druhou vecou je samotný Michael Fassbender ako Tom Sherbourne. Niečo mi v jeho hraní nedávalo zmysel voči tomu, ako sa zachoval. Fassbender má pre mňa charizmu, ktorá takéto niečo nedovoľuje. Neviem to lepšie popísať, ale vo veci Fassbender vs. Sherbourne je niečo protichodné a fantastické, čomu neviem nájsť pevné korene. Neuveril som mu, ale je to len možno zmena v mojím vnímaní Fassbendera ako herca.

Film sa tiež chvíľu zahrával s myšlienkou, že po tom ako Hannah zistila, že ju Lucy ako svoju novú matku neprijme, ju možno Tomovi a Isabel vráti. To by žiadna matka nespravila. Ocenil som ale, že to film načrtol, lebo ako myšlienka do príbehu a pohnútok ľudí určite patrila. V tomto filme skrátka niekto trpieť musel.

Keď som film dopozeral, skúšal som nájsť metaforu k „Svetlu medzi oceánmi“, ale nedarilo sa mi. Nič z filmu mi neevokovalo tento kreatívny slogan. Až keď som nad filmom spätne uvažoval pri písaní tohto článku, uvedomil som si, ako rýchlo sa tu realita hlavných postáv menila. Chvíľu boli Tom a Isabel bez detí, zrazu mali dcéru. Chvíľu boli šťastná rodina, zrazu bol vo väzbe a ona ho nenávidela a o chvíľu na to, keď otázka nestála či Lucy áno alebo nie, ale či Tom áno alebo nie, tak začal Tom pre Isabel znovu existovať. Pritom stačilo sa začať pozerať na situáciu trochu inak. Trochu inak, akoby ju na tú chvíľu ožiarilo svetlo z majáka, ktoré sa v ďalšej chvíli posunie a pri novom cykle tam už možno nájde znovu niečo iné.

Iste. Svetlom medzi oceánmi bol maják a metaforicky povedané ním boli pre Lucy Tom s Isabel. Keď ich stratila a ocitla sa v cudzej rodine, sa jej situácia dá ľahko prirovnať k loďke na oceáne, z ktorej hľadá svetlo majáka, ktoré znamená bezpečie a istotu.

Krásnym okamihom vo filme je jedna z posledných scén, keď sa Lucy-Grace prechádza so svojím biologickým starým otcom a zrazu sa z neho stane jej skutočný starý otec. Akoby sa tým všetky pochybnosti rozplynuli … a tiež stačilo tak málo.

To je pri deťoch lotéria. Môžete sa snažiť koľko chcete, vynaložiť mnoho úsilia, aby ste niečo dosiahli a nič. S dieťaťom to nepohne. Skôr sa len viac zatne. Potom ale príde „starý otec“, prevezie sa s vnučkou na koňoch po pobreží a je hotovo. Brnkačka.

(…, 2075, 2076, 2077, …)

Share This