Túto útlu knižku som dostal od Pavla Mihaľáka a Zuzany Ambro, ktorých som spoznal na školení v PDCS. Ešte na školení som si cez obedňajšiu prestávku prečítal prvý príbeh a začal som tušiť, že to bude náročné čítanie. Náročné na city. Náročné prijať fakt, že zázraky sa stále dejú.
Ja osobne som klavnov-doktorov zažil len v Detskej fakultnej nemocnici na Kramároch. Niečo som sa potom dozvedel od Pavla a Zuzany, ale teraz, keď si uvedomujem, čo pre deti robia, pripadá mi už samotná existencia takejto vôle a ich činnosť vôbec ako malý zázrak. Pre tých, ktorí to ťažšie chápu, je to ako facka, aby sa prebrali z toho materiálneho na prachy a výkon zaťaženého sociálneho mlynčeka, v ktorom sa každý snažíme prežiť, až kým nás požuvaných a skoro nepoužiteľných vypľuje. Facka preto, lebo tá človeku trochu otvorí oči a to z času na čas každý potrebujeme. Mne sa tu tiež otvorili oči. Človek by rád prinášal hodnoty, budoval si knowhow, skúsenosti, skilly, na ktorých vznikne úžasná kariéria, ale hodnoty sa nachádzajú aj inde. A táto malá knižka ukazuje, kde ešte hodnota nie je devalvovaná financiami.
Tieto krátke príbehy, fakt niektoré len na dve tri strany, sú občas neuveriteľné. Občas zase akoby na pretriezvenie trochu nudné a akoby tam ani nemali čo robiť. Ale keď som ju prečítal, mal som pocit, že naozaj jediným šťastím, ktoré si možno želať je, aby sme boli zdraví. Veď ako si už len obyčajný človek dokáže predstaviť a prijať informáciu, že nejaké dieťa sa narodí a do svojich troch rokov žije v nemocnici? Veď je to čosi nepredstaviteľné. A predsa také reálne.
Pri vchode do Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch je citát Christiaana Barnarda: „Deti by nemali poznať bolesť. Patrí do sveta dospelých. Deti by ju nemali zakúsiť, lebo keď ju raz zažijú, vytratí sa z nich detstvo.“ Nesúhlasím s ním aj vďaka Červenému nosu, lebo deti poznajú a zažívajú veľa bolesti, možno viac než my dospelí a na miestach ako je DFNsP o to viac. A to ako obyčajný bublifuk dokáže robiť zázraky, ako klauni dokážu rozosmievať nielen deti ale aj dospelých, napovedá, že aj keď si deti vytrpia dosť, stále sú deťmi a stále sa dokážu krásne smiať aj nad mydlovou bublinou, to len my dospelí sme občas ako roboti v manufaktúre. Ale práve my dospelí by sme sa mali denno denne pokúšať o ich smiech a malé zárazky, lebo vďaka deťom stále sú možné aj v našom dospeláckom živote. V tomto ma táto malá knižka poučila – občas sa treba aj doma premôcť a striasť zo seba tú prísnu masku dospelého a rozumného, ktorú nosíme v práci a spraviť na chvíľu deťom klauna …