Kimiho Räikkönena som v F1 dlho prehliadal. Veľmi sa to nezmenilo, ani keď vo Ferrari vyhral svoj jediný titul. Myslím, že sa to zmenilo, až keď som vymenil TV za YouTube. Vtedy som v Räikkönenovi objavil ojedinelý a zábavný element, v inak prísnej F1.
Piloti F1 sa komunikáciu s médiami učia a dnes to robia, ako dobre vycvičené stroje. Žiaľ, kvôli tomu je väčšina ich vyjadrení obrovská nuda. Sú sterilné, neautentické a až príliš politicky korektné. Nepomáhajú tomu ani donekonečna sa opakujúce otázky novinárov. Räikkönen je v tomto ale fascinujúcou výnimkou. Aj dnes, podobne ako keď v F1 začínal a nevedel poriadne po anglicky, je vo svojich komentároch stručný a chladne úprimný, čo v tom navonok uhladenom svete F1 pôsobí prekvapujúco poburujúco, ale z diváckeho pohľadu osviežujúco a niekedy až komicky.
Takže, keď som našiel túto knihu, kúpil som si ju, pretože ma lákalo pozrieť sa do zákulisia F1 z pohľadu človeka, ktorý má (k dnešnému dňu) na svojom konte historicky najviac odjazdených veľkých cien, je rezistentným voči médiám a tak povediac si jazdí svoje vlastné preteky. Takýto človek má určite čo o veci povedať. Kniha ma ale veľmi sklamala. Bez preháňania je jednou z najhorších, ktoré som v poslednej dobe čítal.
Hotakainen spravil z Räikkönena v podstate obmedzeného imbecila bez pudu sebazáchovy. To ho robí rýchlym, ale inak úplne bez významu, bez širšieho kontextu, bez hodnôt. Človeka, ktorému k šťastiu stačí rýchlosť a veľa alkoholu. Čo som čakal? Aký význam alebo kontext už môže mať pretekanie v F1? Nuž, F1 je tímový šport. Pilotovať monopost F1 nie je len o jazdeckom talente. Je to o obrovskej dávke technologickej inteligencie celého tímu. Preto ak sa niekto pozerá na F1 a vidí len jazdca, vidí len vrchol ľadovca. F1 sa uskutočňuje na pomedzí biznisu a športu, a to veľmi lukratívneho biznisu a na technologickej špičke motoršportu. F1 nie je len o krúžení po okruhu. Je to kompletný svet, do ktorého by som rád nazrel. Očakával som preto objasnenia, možno poodhalenia niektorých tajomstiev, či už technologických alebo jazdeckých, ktoré môže poskytnúť len človek, ktorý tam funguje. Nestalo sa. Kniha je príšerne povrchná, plná suchých až prázdnych konštatovaní, z ktorých sa mnohé Räikkönena ani netýkajú. Snaží sa zmapovať Kimiho kariéru, snaží sa tomu dať ľudskú podobu, ale pripadalo mi to tak, že Hotakainen si nebol schopný získať dostatok Kimiho času a dôvery a tak tých pár minút, čo s ním strávil, oblepil vlastnými nápadmi z čoho vznikla táto kniha. Pod titulkou knihy je napísané: „Prvá a posledná autorizovaná kniha o majstrovi sveta Formuly 1“. Nečudoval by som sa, keby Räikkönen už po tejto knihe naozaj žiadnú inú ani nedovolil vydať. Vrelo neodporúčam.
Podobné, hoci určite nie tak biedne, závery som robil aj po prečítaní knihy o Michaelovi Schumacherovi od Jamesa Allena, aj keď Allen mal nesporne lepší štýl a čítalo sa mi to celkom dobre. Ponaučenie je pre mňa asi také, že ak sa ešte niekedy vrátim k pilotom F1, tak to musí byť autobiografia. Žiadna takáto zlátanina okoloidúceho. Dve také mám aj v hľadáčiku: Aussie Grit od Marka Webbera a Life to the Limit od Jensona Buttona.
Po prečítaní som mal dojem, že Räikkönen veľa nehovorí, lebo vlastne ani nemá čo povedať a začal som ho znovu prehliadať. To, čo mi kedysi pripadalo úprimné a vtipné, teraz vnímam ako arogantné, nudné a duševne obmedzené. Táto kniha sa ma opakovane snažila presvedčiť, že Räikkönenovi ani nemá zmysel dávať otázky. Novinári sa ale o to budú stále pokúšať, aj keď v útrobách F1 sa odohráva toľko zaujímavých a fascinujúcich príbehov. Našťastie ma neznechutila natoľko, aby som na F1 nezanevrel úplne. Nemala k tomu ale ďaleko. Sú aj ďaleko podarenejšie kúsky, ako napríklad dokumentárny seriál Formula 1: Drive to Survive, ktorý je natočený presne tak, ako som čakal, že bude napísaná táto kniha – rozpráva príbehy. Príbehy, ktoré vôbec nemusia byť o tých najrýchlejších a najúspešnejších. Vrelo odporúčam.
26.10.2006, Brazília, Interlagos.
Martin Brundle: „Kimi, you missed the presentation by Pelé.“
Kimi: „Yea, I was having a shit.“