Okolo roku 1939 sa dospievajúca Helena Valeroová plaví so svojou rodinou z Marabitanas po Rio Negro a ďalej po Rio Demiti do obydlia jej strýca, ktorý im ho prenechal. Priamo tam, v cieli ich cesty, sú prepadnutí skupinou bojovníkov zloženou z domorodých indiánskych kmeňov Kohorosivetari, Karavetari a Inamonaveteri. Pri útoku je zasiahnutá jedovatým šípom, jej otec tiež. Otec ju necháva ukrytú v lese, označuje miesto, aby ju neskôr našiel a s ostatnou rodinou unikajú pred útokom späť po Rio Demiti. Keď sa po ňu aj s vojakmi vrátia, už ju nenájdu.

Nájdu ju indiáni. Nezabijú a nezjedia ju, ako očakávala, ale si ju prisvojujú. Postupne žije v rôznych spriatelených aj nepriateľských kmeňoch. Spoznáva ich mnoho – Yanomami, Namoeteri, Samatari, Karatari, Mahokokoteteri, Kasehoteri, Patanatetori, Aramamiseteri, Hasubueteri, Mnamiveteri, Konakuteri a ďalšie. Niektoré medzi sebou spolupracujú, obchodujú na báze bartrového obchodu, niektoré sú odvekými nepriateľmi a zákerne sa napádajú. Všetky majú ale podobné jazyky aj podobné zvyky.

Helene sa postupne narodí niekoľko detí a úplne asimiluje s indiánskym život a jeho kultúrou. Medzi Indiánmi prežije takmer 20 rokov.

Keď v roku 1956 utečie po Rio Orinoco späť k “bielym mužom”, vydrží tu len niekoľko rokov a sklamaná sa neskôr do pralesa vráti. “Bieli muži” sú horší než Indiáni, smutne skonštatuje. Pred jej návratom k Indiánom, ešte v roku 1962 ju vyhľadá antropológ Ettore Biocca, ktorý s ňou počas nasledujúcich dvoch rokoch robí sériu rozhovorov, ktoré ho majú lepšie pripraviť na expedíciu do oblasti, z ktorej Helena prišla. Ako ale sám zistil, jej príbeh bol a je oveľa vzácnejší. Umožňuje nahliadnuť do skutočného života a kultúry spoločenstiev týchto najodľahlejších kútov na Zemi.

Azda najúžasnejšie bolo pre mňa zistenie, že vojny sú tu (a možno nielen tu) výslovným dielom dospelých a nemajú nič spoločné s náboženstvom, rasou alebo chudobou. Je to akt dospelých a zrejme výhradne mužov. Mužov, z ktorých niektorí sú možno motivovaní ženami, v čom by sa toto zistenie dalo spochybniť, ale vplyv žien existuje len do tej miery, ako jedna žena dokáže ovplyvniť jedného muža. Zdá sa, že vojny, hranice medzi kmeňmi a kmene samotné, stoja a padajú na mužoch, na ich sile, odvahe a schopnosti vytvárať mocenské štruktúry. Vznikajú aj tu v tak izolovanom svete ako je Amazónsky prales a nie sú vo svojej podstate veľmi odlišné od štruktúr civilizovaného sveta. Nie som ďaleko od toho myslieť si to isté aj o ostatných kultúrach, pretože máme veľmi veľa spoločného.

Indiáni sa správajú logicky, uvažujú logicky tak, ako by sme čakali od civilizovaného človeka, len kauzalita je iná než naša. Príčiny sú iné a aj ich očakávané dôsledky sú iné, čo je ale prirodzené, keďže vychádzajú z odlišných skúseností a z odlišného dedičstva svojich predkov. Majú vlastné jazyky, dávajú si mená (hoci v dospelosti sa navzájom neoslovujú), vytvárajú si partnerské vzťahy, vedú vojny, závidia si, intrigujú (aj keď nie tak komplikovane ako my), liečia sa, veria v božstvá a mágiu. Odhliadnuc od toho, kde sa tento život odohráva, som v ňom nenachádzal zásadné rozdiely voči svetu, ktorý poznám, azda len jeden, ktorý znie aj v slovách a jazyku, ktorý používa Helena Valero. Je to primitívnosť (bez príchute negativity) – jednoduchosť a priamočiarosť v uvažovaní aj jednaní. Primitívnosť, ktorá aj z tak nelineárneho aktu ako sú intrigy, robí prejav zjavnej a priamej nevôle. To sa písal rok 1960, dnes je to inak. Oblasti, v ktorých prežívala svoj život Helena sú dnes brazílskymi Národnými parkami, vedie tadiaľ federálna “highway” a nezriedka sa Indiáni úspešne zapájajú do prekvitajúceho turizmu. Asimilujú sa so súčasnou brazílskou, venezuelskou alebo inou tamojšou kultúrou. Odhliadnuc od toho, tieto oblasti Amazónskeho pralesa stále ukrývajú úžasné tajomstvá, o ktorých si dovolím už dnes tvrdiť, že ich odhalením budeme meniť pohľady na naše dejiny.

(.., 1028, 1029, 1030, ..)

Share This