Moslim podozrivý z terorizmu je uväznený v kontroverznom Guantáname. Taký stav veci v mnohých európanoch a američanoch dnes vyvoláva pocit spokojnosti, ak nie aj pocit odosobneného zadosťučinenia a sladkej pomsty. Ja som sa s týmito pocitmi stretol pri tejto knihe tiež. Bolo to ale zahanbujúce a čím viac a viac som lúskal stranu za stranou, tieto pocity vystriedali pocity znechutenia a hnusu. Nie nad moslimom alebo terorizmom, ale nad rozpätím krídel americkej moci, moci robiť si v podstate s kýmkoľvek a čokoľvek. Ak si položíme otázku, či je dnes ešte vôbec možné, aby najvyššie autority vašej krajiny niekoho donútili vydať svojho občana tretej strane so všetkými dôsledkami, akými si viete predstaviť. Tak odpoveď je áno, je to možné. Amerika a zrejme aj iné veľmoci svoju moc uplatňujú aj tu. Deje sa to aj práve teraz v tejto chvíli, či tento článok čítate dnes alebo o rok, a ľudia, ktorí to vykonávajú dokonca veria, že konajú v mene dobrej veci. Moslim podozrivý z terorizmu je v západnom svete v podstate už odsúdený, bez súdu.
Muhammada Walad Saláhího držali mimo všetkých konvencií a dohovorov, mučili ho a neskôr ho USA presunuli na Kubu do Guantánama, kde bez vzneseného obvinenia a súdu a samozrejme bez priznania, bol deň čo deň mučený, aby sa priznal k terorizmu a podal o tom dôkazy. Bol roky mučený najrafinovanejšími technikami každý deň. Plynú mu roky života bez toho, aby vedel kedy to skončí a či vôbec, čo sa deje s jeho rodinou či známymi, bez toho, aby oni mali o ňom akékoľvek správy. Terorizmus je strašný, ako každá vojna.
Mučenie, ktoré asi každý pozná z filmov o stredoveku, tu nemajú miesto. Dnes je rafinovanejšie, zamerané najmä na psychickú odolnosť mučeného. Cieľom, na rozdiel od stredoveku nie je zabiť, ale naopak udržať mučeného čo najdlhšie pri živote a pritom na hranici psychických a fyzických bolestí. Som znechutený, keď si predstavím ako funguje vypočúvanie. Roky, tisíckykrát znovu a znovu sa vyšetrovatelia pýtajú na ten istý príbeh a trvajú na tom, aby človek povedal pravdu. Umýselne nepíšem obžalovaný, lebo Saláhí nepoznal ani svoje obvinenie. Netušia ako tá pravda vyzerá, ale neveria. Ich postupy sú ako laboratórny výskum, kde ten istý experiment treba opakovať znovu a znovu, aby sa potvrdili jeho výsledky v nových podmienkach. Každým ďalším experimentom získajú novú znalosť, kde sa dá na mučeného ešte pritlačiť, čo mu spôsobuje ešte väčšiu bolesť ako doteraz a skúšajú to znovu ako v nekonečnej agonickej slučke. Strašne frustrujúce.
Kniha je v značnej miere cenzúrovaná, kvôli čomu niektoré pasáže vôbec nedávajú zmysel. Napriek tomu zachytáva mnoho z väzenského života a dovolím si tvrdiť, že celkom presvedčivo. Ako sa väzeň nastaví voči mučeniu, voči jeho vyšetrovateľom. Čoho sa najviac obáva, v čom si nájde útočište a čo ho naopak najviac ničí. V jednej vete to Saláhí vyjadril takto: „Nechcem hrýzť ruku, ktorá ma kŕmi.“, aj keď je to ruka, ktorá ho mučí.
(.., 0921, 0922, 0923, ..)