Lepšiu knihu som si v týchto dňoch ani nemohol vybrať. Po všetkých tých pochmúrnych témach, o ktorých si čítam v poslednom čase, Holokauste, Gulagoch, Černobyle, postapokalypse a vojne vo všeobecnosti, a po tom pochmúrnom koronavírusovom čase, bola pre mňa výdatným mentálnym osviežením. Sny sú úžasná téma a z času na čas sa k úvahám o nich opakovane vraciam, aby som tie svoje malé “objavy”, na tomto poli, podrobil novému premýšľaniu, novým teóriám uznávaných autorov a hľadal svoje vlastné odpovede.

Táto kniha je útla, ale zároveň výnimočne zrozumiteľná aj pre laika, ako som ja. Fromm, tu okrem svojej vlastnej teórie Symbolického jazyka, vysvetľuje aj teórie Freuda a Junga a na tých pár stranách stihne ešte spísať stručnú históriu výkladu snov, počínajúc nepsychologickými (naprirodzenými, náboženskými, medicínskymi) až po neskoršie psychologické výklady snov, a záverom pridáva ešte pár praktických aplikácií.

Sny a mýty majú podľa Fromma spoločný jazyk, ktorým sú “písané” a ktorým ich možno “čítať” – Symbolický jazyk. Symbolickým jazykom vyjadrujeme svoje vnútorné zážitky, pojmamy reálneho sveta. Nemalo by nás to prekvapovať. Reálny svet ovládaný pudom sebazáchovy, kauzalitou priestoru a času, je predsa našou bezprostrednou a vedomou skúsenosťou. Tento svet nás civilizuje, primitivitu obohacuje o morálku a racionalizujeme sa. Vedieť ho fyzicky a mentálne uchopiť je pre nás každodennou nevyhnutnosťou. Pri snívaní, keď máme tento vonkajší a reálny svet, tak povediac, vypnutý, mozog stále neprestáva pracovať a tu sa naša mentálna činnosť zameriava výhradne na náš vnútorný svet, na stav čistej existencie, na “Ja, som.”, bez tých všetkých ostatných “Kde som?”, “Kedy som?”, “Kým som?”, “S kým som?” a pod. Každú noc takto odkráčame z civilizácie do tohto primitívnejšieho sveta, sveta, ktorý nám však dáva nenahraditeľný a drahocenný čas a priestor skúmať sa vo svojej primitivite, iracionálnosti a beštialite, ale aj bezhraničnej úprimnosti, ktorá pod naším vedomím stále pulzuje. Pulzuje a podľa Fromma sa ku nám prihovára práve týmto symbolickým jazykom. Tento jazyk je čosi ako svätý grál pre pochopenie seba samých. Každý malý objav na tomto poli môže dramaticky zmeniť veľa z toho, čo už máme objavené a čo považujeme za nemenné. Sú tam totiž položené naše mentálne základy. Každým takým objavom sa potom z tohto nevedomého sveta odtrhne kus ľadovca a stane sa z neho viditeľný a uchopiteľný kus myšlienky, vedomosti či pochopenia. V tomto zmysle sme len cestujúcimi vo vlaku. Cestujúcimi, ktorí vlak ani krajinu ktorou cestujú spočiatku nepoznajú, ale usilujú o to. Musia. Veď vlakom je naše telo.

Symbolický jazyk je zaujímavá a inšpirujúca myšlienka, ale nedokázal som v nej nájsť niť, ktorou by som zošil svoje nejasnosti a pochybnosti a konečne si poskladal to svoje puzzle. Niečo také však hľadám aj ja. Neviem to ale nazvať jazykom a už vôbec nie prehistorickým jazykom. Moje vnímanie snov je v čomsi súčasnejšie a menej závislé na ľudskej histórii. Pátram v zákonitostiach asociácií, vo významoch, ktoré vnímame za jazykom a prežívaním daného okamihu. Nachádzam tam prázdne miesta, ktoré si žiadajú pomenovanie a nie a nie im ho nájsť. Knihy mi v tom pomáhajú. Keď už nie nájsť riešenie, aspoň mi pomáhajú znovu a znovu obnovovať úsilie hľadať ho (pri písaní týchto riadkov som mal deja vú, to je tiež zaujímavý fenomén).

Keď už pre nič iné (nie každého sny zaujímajú), tak túto knihu odporúčam aspoň kvôli posledným stranám, na ktorých Fromm v duchu svojho symbolického jazyka, vykladá slávny Proces od Franza Kafku. Jeho výkladom získala táto kniha pre mňa úplne nový rozmer.

… ako, keď sa smädný napije vychladeného pomarančového džúsu. Taká bola pre mňa táto kniha. Takže ďalšia bude z podobného súdka, Lucidné snívanie od Stephena LaBergea.

(.., 1046, 1047, 1048, ..)

Share This