Moja dcéra má už vo svojich necelých 4 rokoch všelijakých hrdinov zo súčasných rozprávok. Od Alexa z Madagaskaru, papagája Ria, Ovečky Shaun, Včielky Maji až po Mauglího či Bambiho. Chcel som jej pozvoľna priblížiť aj tie naše, tie ktoré tvoria naše tradície. Siahol som teda po klasickom slovenskom folklóre – Slovenských povestiach od Jána Francisciho, ktoré spolu s povesťami od Pavla Dobšinského poznám ešte zo svojho detstva. Také tituly ako Soľ nad zlato, Janko Hraško, O dvanástich mesiačikoch, Plavčík a Vratko, Traja zhavranelí bratia, Popolvár najväčší na svete a iné, pozná asi každý z nás nielen z kníh ale aj z Večerníčkov a filmov. Vybral som teda jednu z najkratších, ľahol som si k nej do postele a začal som čítať, Zlatovlásku.
Už po pár vetách ma zaskočila štylistika, na ktorej som si na tých pár stranách niekoľkokrát vylámal jazyk aj rozum, a keď som sa konečne vykoktal, zistil som, že ani neviem, čo som vlastne práve prečítal. Najväčší problém mi robil akýsi obrátený slovosled. Bolo to pre mňa miestami naozaj nezrozumiteľné, takže dcére to muselo pripadať prinajmenšom tak. Niektoré slová som navyše vôbec nepoznal, iným som význam len triafal, iné mi boli ako tak jasné – osanovať, zanemieť, zarmucúvať, vyspytúvať sa a len som dúfal, aby sa ma nezačala pýtať na ich význam, lebo by sme so Zlatovláskou neskončili ani do rána.
Rozprávka začína v biede jednej kováčskej rodiny. Kováč to už ďalej nemôže vydržať a tak sa rozhodne, že spácha samovraždu. Za posledné peniaze kúpi kus povrazu a ide sa do lesa obesiť. Nedarí sa mu, až napokon uzavrie obchod s nadprirodzenou čiernou paničkou a nevedomky tým zapredá svoju vtedy ešte nenarodenú dcéru – Zlatovlásku. Začne sa mu vodiť lepšie. O 7 rokov si po Zlatovlásku príde panička a odvezie do zámku. Dostane za úlohu po 7 rokov upratovať 99 izieb, s tým, že poslednú 100. izbu nesmie ani len otvoriť. Prvých 7 rokov zbehne. Panička je spokojná. Začne ďalších 7 rokov nudnej služby. K jej koncu, keď je Zlatovláska na prahu dospelosti, začuje z tej 100. izby spev a nakukne dnu. Za stolom tam sedí 12 zakliatych a 13-ty pri dverách ju požiada, aby to čo tu vidí, nikomu neprezradila, lebo zakliati ostanú naveky a ona tiež dopadne zle. Panička ju pri tom nachytá a vyzvedá, čo tam videla, akoby sa tam sama nemohla pozrieť. Zlatovláska ale nepovie nič. Nasleduje trest. Panička ju hodí do studne a spraví ju nemou. Zlatovláske sa podarí tajnou chodbou na dne studne ujsť. Ocitne sa na lúke, kde ju objaví, ako inak kráľ, ktorý sa do nej zamiluje a zoberie si ju za ženu. Po čase mu porodí syna. Super. V noci sa ale u nej zjaví čierna panička a zase vyzvedvá, čo videla v tej 100. izbe, ale ona ani pod hrozbou, že jej novonarodeného syna uškrtí, nič nepovie. Uškrtí jej ho. Takto sa to opakuje aj pri druhorodenej dcére, ktorú čierna panička uškrtí tiež. Kráľ obviní Zlatovlásku a tak ju dá upáliť. Aj na hranici sa jej zjaví panička a znovu vyzvedvá. Zlatovláska stále neprehovorí ani slovo. Nakoniec toto akože šľachetné ale nesmierne sporné konanie Zlatovlásky je korunované odmenou – všetko, čo bolo v tomo príbehu zlé a zakliate sa odklína, mŕtve deti sa jej vracajú živé, dokonca aj jej štastná kováčska rodina sa vracia. Všetko akoby to bolo len jeden dlhý zlý sen.
Nijak inak sa toto ani hádam nedá chápať, len ako zápis jedného strašného sna, ktorý Francisci počul a zaznamenal ako jednu z povestí, pretože je to jeden des za druhým a rozhodne v ňom nie je nič, z čoho by sa dalo poučiť alebo by z toho mohlo dieťa mať potešenie alebo poučenie.
Charakterovo je Zlatovláska poslušná, pracovitá a vie držať slovo. Navyše je krásna. Samá cnosť. To všetko ale platilo až do okamihu, kedy nechala zavraždiť svoje dieťa. Je otázne, aké presvedčenie jej nedovolilo prehovoriť o tom, čo videla. Či to bola starosť o životy tých 13-tich zakliatych alebo o svoj vlastný život. Možno tušila, že ak by povedala, čo videla, jej dieťa by zahynulo aj tak, tí 13-ti by ostali zakliati naveky a ona možno tiež, ale o tom sa nič nepíše. Naopak to podnecuje bujnú predstavivosť, čo za šialenstvo je za týmto príbehom skryté a nevypovedané. Kto zaklial obyvateľov 100. izby aj s čiernou paničkou tak rafinovane nastaveným spôsobom odkliatia a prečo vôbec práve takto vložil ich osud do rúk nevinnému dievčaťu? Akoby sa pred príbehom Zlatovlásky odohral iný ešte tragickejší príbeh, v ktorom hlavnú postavu zohralo akési mystické indivíduum s obrovskou mocou a diabolským cynizmom.
Každopádne v okamihu, keď nechala zabiť svoje druhé dieťa, predpokladám, že jej už bolo jedno, čo sa s ňou samou stane a preto mi jej konanie príde nepochopiteľné. Ak má byť totiž poučením to, že krivdy a tresty iných vedia zbaviť len nevinní a tí sa musia často pre to obetovať alebo obetovať niečo čo milujú, tak už asi viem odkiaľ vietor fúka.
Mám teda tri možnosti ako nezanevrieť na náš folklór, hoci k tomu nemám ďaleko. Buď ešte počkám pár rokov, kým bude moja dcéra schopná počúvať a rozumieť týmto príbehom a nemala z nich hrôzu. Buď si ešte pred tým starostlivo vyberiem, čo jej vlastne z tejto knihy prečítam, alebo si nájdem iné vydanie, ktoré je viac súčasné, ale nestráca nádych nášho folklóru.
Možno ale trochu preháňam, skúsim sa spýtam dcéry, čo si vlastne z tej rozprávky pamätá ona.