Vyberte stranu

Na tento film som sa tešil už niekoľko mesiacov pred jeho premiérou. Mal som veľké očakávania, pretože Leonarda DiCapria dlhodobo považujem za skvelého herca (mne sa najviac páčili Inception, Shutter Island, Body of Lies a Blood Diamond) a okrem toho ma tiež zaujala tá kontroverzná a na môj vkus priveľmi parodovaná cesta k jeho prvému Oskaru. Samotný žáner, ak odhliadnem od americkej histórie, ku ktorej nemám žiaden špeciálny vzťah, mi je veľmi blízky. Očakával som epickú púť obchodníkov s kožušinami kdesi, vtedy ešte v neznámej americko-kanadskej divočine, kde od mrazu budú aj kone dochnúť. Čakal som realistické boje s indiánmi bez toho winnetuovského romantizmu, ktorý mám od detstva vštepený a to všetko pekne zblízka. To, čo si ale z filmu pamätám je len jedna scéna, ktorá je síce grandiózna a pekne zblízka, a svojho druhu najlepšia akú som kedy videl, ale škoda, že je len ona a zvyšok filmu zastrela akási hmla a tak som si z neho už nič iné nedokázal zobrať.

Keď na Hugha Glassa zaútočil medveď, bola to jednoducho sila, ktorú bolo cítiť aj skrz filmové plátno. Prítomnosť medveďa, jeho ohromná sila, jeho sliny a dych, ktorý zarosil kameru, všetko to človek cítil akoby tam bol a len ticho sedel ako prikovaný, aby si ho tá obluda nevšimla. Pri takejto konfrontácii človek naozaj len ticho čaká, čo sa bude diať a je jedno, či je za vedľajším stromom, odkiaľ tú hrôzu sleduje alebo sedí doma na gauči a pozerá film. Scéna je neuveriteľne realistická. Uveril som každej jej sekunde. Začal som dokonca googliť, ako bola natočená, lebo som nedokázal uveriť tomu, že to nebol skutočný medveď. Do scény ma vtiahla aj duchaprítomnosť Hugha Glassa, ktorý sa začal dokonca aktívne brániť. Videl som už filmy, kde došlo k útoku medveďom, ale tam sa atmosféra reality rozplynula v chaose a kriku obete (Backcountry, The Edge). Nehovorím, že to tak v skutočnosti nie je, ale pre film a prežívanie scény divákom je asi lepšie, keď sa človek dokáže stotožniť s obeťou a to je cez chaos a krik veľmi ťažké. Naopak v tejto scéne, kde je kamera pomerne statická, kde vidieť ako Glass uvažuje, ako sa snaží prekonať bolesť, sa divák stotožní oveľa ľahšie a zážitok zo scény je pre niekoho možno až prisilný.

Filmu musím vytknúť, že napriek tomu, že išlo o strhujúci príbeh prežitia, mu čosi chýbalo. Hugh Glass prežil útok grizlyho, ktorý bol naozaj fatálny. Prežil útok indiánov, kde mu trochu pomohlo šťastie. Prežil smrť svojho syna, čo je na dušu otca zdrvujúcou udalosťou a mohlo to zakývať s jeho motiváciou tak, že by už nevstal. Prežil pád do mrazivej rieky aj pád z výšky, ktorý by väčšinu z nás zabil. Nejako som si to ale nedokázal uvedomiť. To som vnímal ako problém. Možno bol v tom, že som cítil akúsi nerozhodnosť tvorcov filmu. Akoby sa nevedeli rozhodnúť, či robiť film o prežití alebo o pomste. To druhé je síce lákavé a ľahko vnímateľné širokými masami a to druhé zase silnejšie ale zároveň aj náročnejšie. Každopádne ich spojenie tu na mňa pôsobilo ako kadidlo, cez ktoré som poriadne nevidel.

(…, 2049, 2050, 2051, …)

Share This