Vyberte stranu

Na tomto filme ma zaujali tri veci. Najprv to bolo také filmové poučenie. Ak život Jona Jensena alebo život jeho rodiny niekto ohrozoval zbraňou a bolo zrejmé, že ide o trvajúcu hrozbu a jemu sa podarilo aspoň na chvíľu prebrať kontrolu nad situáciou, mal sa už vtedy správať tak, akoby išlo o jedinú a poslednú takú príležitosť. Pretože situácia ako táto zvyčajne eskaluje a nebolo pravdepodobné, že by sa naopak upokojila. Ktovie čo vlastne zamýšľal spraviť s tou druhou pištoľou, po ktorú poslal svojho syna, pretože ju v zásade nepotreboval. Možno mal predstavu ako situáciu vyriešiť „mierovou“ cestou. Možno by vydržal na nich mieriť pištoľami v rozheganom dostavníku celú noc, až kým by nevystúpili. O tom film nehovorí. Preto mal jednať ako mu situácia aj doba dovoľovala. Inými slovami nemal čakať a útočníkov mal hneď zneškodniť. Ak sa totiž, ako v tomto prípade, niečo nepodarí, tak Jon Jensen nastúpi na svoju cestu pomsty, na rukách bude mať tú istú krv ale už nebude mať ani syna ani ženu. V tomto prípade by ale tento film nebol o pomste, ale možno o živote na úteku. Toto je zároveň môj pohľad na jedinú naozaj dramatickú scénu vo filme.

Druhou vecou bol pohľad na členov Delarueovej bandy. Pôsobili na mňa úplne bez výrazu, skoro ako obyčajní komparzisti. Aj keď ich počet exponenciálne klesal a tým ich sila v regióne nutne klesala ešte strmšie, stále mali na tvárach úsmevy akoby sa nič nedialo, v očiach mali stále pohľady jasnej prevahy a postoje neohrozených. Z tohto pohľadu Jon Jensen nebojoval proti horde nebezpečných grázlov ale len trénoval na strelnici so statickými terčami.

Poslednou bola Madelaine, ktorá v celom filme nepovedala jediné slovo. Jej postava bola trochu rozpačitá. Ak by som mal dorozprávať tento príbeh, tipol by som si, že po tom ako Madeilaine s Jensenom odišli, ho pri najbližšej príležitosti už ako nepotrebného zastrelí a pôjde si ďalej svoj sklamaný a boľavý život žiť niekam inam.

(…, 2055, 2056, 2057, …)

Share This