Uvažujem, že s detektívkami už asi skončím. Mám prečítaných zopár klasikov ako Arthur Conan Doyle, Edgar Allan Poe, Agatha Christie, Raymond Chandler či George Simenon, aj novodobých autorov ako Thomas Harris, Lars Kepler, Peter May, Jo Nesbø, Henning Mankell, Robert Galbraith (J.K. Rowling) a ďalších, ale pokiaľ ide o čistú detektívku, teda nie diela, v ktorých je detektívna zápletka vedľajšia, aj keď v nich ide o vyšetrovanie zločinu, ako napríklad v knihe Bratia Karamazovovi od Fjodora M. Dostojevského alebo v knihe Meno ruže od Umberta Eca, tak už asi stačilo.
Kniha Mráz je čistá detektívka. Je napínavá a zábavná. Tešil som sa, keď som ju odložil, že sa k nej vrátim. Trochu mi dokonca pripomenula skvelého Hannibala Lectra. Takže prečo uvažujem o konci?
V jednej chvíli pri jej počúvaní, som ju počúval akoby len z diaľky, len jej ozvenu, a vtedy sa mi do hlavy znovu zavŕtal ten malý chrobák, ktorého som sa už po zvyšok knihy nezbavil. Bol tu už pred tým, ale teraz trval na tom, aby som mu venoval viac pozornosti ako detektívnej zápletke. Opakoval mi tú trivialnosť dovtedy, kým sa z nej nestala vážna vec: detektívky, žiaľ, chtiac-nechtiac glorifikujú príšerné násilie.
Knihy sú pre mňa určitou oslavou myšlienky, posolstvom k spoločnosti, možno aj novým záväzkom či normatívom, ako veci chápať, posudzovať, konať. A po tých desiatkach detektívok, ktoré som prečítal, sa už neviem ubrániť dojmu, že z násilníkov, vrahov a šialencov robíme v nich spoločenských hrdinov. Hrdinov, o ktorých stojí za to písať, stojí za to o nich čítať a hovoriť. Čím sú úchylnejší, fanatickejší a psychopatickejší, tým sa kniha bude viac páčiť a predávať. Nie je to dostatočný dôvod prestať? Alebo detektívky len inými slovami hovoria, že v každom z nás je kus psychopata a raz za čas sa z hygienických dôvodov potrebujeme pozrieť do zrkadla? Mám proste dojem, že dnes človek skôr siahne po knihe o Hitlerovi alebo si pozrie film o masovom vrahovi, než by si prečítal biografiu o Einsteinovi alebo Malcolmovi X. Čo je trochu smutné a možno aj na zamyslenie.
Druhým problémom, ktorý vnímam ako urážku môjho úsudku, je predvídateľnosť. To ako sú detektívky vo všeobecnosti koncipované, s tou ich neohrozene fungujúcou, storočiami overenou a syntetickou dejovou líniou, na ktorú stačí len poprilepovať nový obsah. To je už pre mňa reálnou prekážkou. Od začiatku je jasné, že vrahom bude jedna z postáv, ktorá má v knihe svoje miesto, charakter, dokonca meno. Tá neochota autorov neurobiť nič neefektívne, nepoužiť postavy, ktoré nemajú zohrať žiadnu rolu, symboly a odkazy, ktoré nemajú žiaden význam, to všetko pre mňa knihu oberá o realizmus. Čo vlastne hľadám, keď čítam takúto knihu? Čo je vlastne také prekvapivé, že sa k nim stále vraciam, aj keď sú také predvídateľné? Len sa pousmejem, lebo viem čo to je.
V jednej aj druhej výhrade je menovateľ ten istý – ľahká a nenáročná zábava, ktorú si z času na čas doprajem ako malý relax v tom mojom pracovno-rodinnom stereotype. Inými slovami, občas podľahnem intelektuálnej lenivosti. Čo je úplne v poriadku, len nemal by som pritom zabudnúť vypnúť aj tú časť inteligencie, ktorá je zodpovedná za morálne úsudky. Inak sa podobným vnútorným rozporom (červíkom) nevyhnem. Alebo, žeby naozaj toto bola moja posledná (čistá) detektívka? Znie to lákavo, uvidím. Najbližších pár mesiacov po žiadnej určite nesiahnem.
Mimochodom, vie niekto, čo má spoločné Zuzana Smatanová s Bernardom Minierom? Na chvíľu sa mi zastavil mozog, keď som započul jej meno.
(.., 1285, 1286, 1287, ..)