Kniha je to napísané zaujímavo, dynamicky, skoro ako tenisová hra, pri ktorej divák sleduje loptičku lietať zo strany na stranu. Aj tu človek obracia stranu za stranou a nenudí sa. V podstate sa mi o nej žiada napísať len dve veci – o jeho vzťahu k tenisu a o zápasoch samotných.
Agassi, ako to sám mnohokrát v knihe zopakoval, tenis nenávidel. Nenávidel, ale napriek tomu v ňom dokázal byť najlepším. Možno to znie neuveriteľne, ale keď sa nad tým človek zamyslí, tak to nie ja až také prekvapujúce. Ak robíte niečo, čomu ste venovali prakticky všetok svoj život a to od útleho detstva, dokonca toľko času, že ste museli zanechať aj základné vzdelanie, niečo na čom závisí váš život, idú vám z toho nemalé príjmy, na ktoré ste si už zvykli a je to niečo čo, nie je to vždy o sladkých výhrach, ale aj o potupných prehrách, tak nenávidieť to, je veľmi prirodzené. Koľkí z nás robia niečo, čo vlastne nenávidia? Možno k tomu nemáme až tak vyhranený nenávistný vzťah ako Agassi, možno aj on trochu preháňa, ale trpíme tým aj my. Musíme s tým denno-denne zápasiť, robiť nepríjemné rozhodnutia, ktoré by sme radšej nerobili, alebo musíme naopak nasledovať nepríjemné rozhodnutia, ktoré by sme radšej obišli alebo nedostávali. Myslím, že len málokto to zažívať nemusí. Je to ale vaša práca a dobre viete, že začať niekde inde od začiatku nie je z rôznych dôvodov realistické.
Potom príde tá blažená výhra, zdolá Peta Samprasa a na chvíľu vie, že toto je presne to, čo chce v živote robiť a vie, že to stojí za to. Eufória opadne a zase je tu tenis ako zamestnanie. Tvrdá obmedzujúca drina. Vďaka tejto knihe som sa ale mal možnosť zamyslieť nad tým, že realita našich profesií má často veľmi ďaleko od toho, ako ju napríklad vykresľuje LinkedIn, kde sú všetci úspešní, robia práci svojich snov, posúvajú sa dopredu, znova a znova tá istá reklama. Realita je však taká, že svoju prácu môžeme aj nenávidieť, a je to v poriadku, ak je to len dočasné a prináša nám aj tie blažené výhry, pocity, že sa nám dnes niečo naozaj podarilo. Raz sme proste hore raz dole. Netreba si navrávať, že svoju prácu musíme milovať. Podstatné je, že ju vieme robiť a vieme, že ju robíme dobre. Ešte lepšie, keď to potom vie aj niekto iný. Vedieť niečo, určuje človeka. Profesia nás určuje, či chceme alebo nie. A nájsť čím, to je domáca úloha každého z nás.
Agassiho nenávisť mi najprv prekážala, ale keď som ju pochopil, bolo to v poriadku. Pochopil som, že jeho nenávisť nie je chronická a nie je to človek, ktorý by s tenisom nenávidel celý svet. Je to správny típek, ktorý sa dokáže tešiť aj z malých vecí, z rodiny, z lásky, má jasné vízie, buduje vlastnú školu, užíva si život.
Popis zápasov je žiaľ nudný, alebo aspoň mňa nezaujali. Boli také prirýchle, nič neprinášajúce, hoci to, že v knihe sú, úplne chápem a musia tam byť. Ale je to iba nevyhnutná štatistika, ktorá k jeho životu vrcholového športovca nevyhnutne patrí. Pre mňa, paradoxne, ten najzaujímavejší zápas zviedol o Steffi Grafovú. Ten ma bavilo čítať najviac.