Vyberte stranu

Desaťročia Túlavý Žid nepovšimnute stál v polici, kým som sa jedného dňa nerozhodol, že si túto knihu prečítam. Naozaj desaťročia. Patrí k jednej z tých kníh, okolo ktorých chodíme celý život a už dávno sme si odvykli ich považovať za knihy. Sú už len dekoráciami. Stálo by za zamyslenie, prečo som po nej siahol práve teraz, po toľkých rokoch, ale to možno neskôr.

Beriem ju do rúk rozhodnutý, že si ju prečítam, nech je akákoľvek. Prečo? Čo od nej vôbec očakávam? Od starej, škaredej knihy, ktorá je ešte aj cítiť tou typicky zatuchnutou arómu odložených kníh. Po pravde veľa toho naozaj nie je. Eugène Sue je pre mňa neznámy autor, o ktorom zatiaľ viac ani nechcem vedieť. Názov knihy je to jediné, čo mi niečo dokáže evokovať. V slovenčine je to Večný Žid, nie večne túlavý Žid a evokuje mi to najtragickejšie, čo o osude Židov viem – holokaust. Potichu teda dúfam, že mi Večný Žid poodhalí niečo viac o Židovskom národe. Niečo, čo sa píše len v zabudnutých knihách, ktoré si už dnes nikto nevšíma.

Spočiatku to išlo ťažko. Udomácniť sa v atmosfére, spoznať hlavné postavy, zorientovať sa v príbehu, ktorým ma Sue naozaj prekvapil. Nečakal som, že bude taký komplexný, taký odvážny. Po niekoľkých kapitolách ma do pochmúrnej atmosféry chladného februárového Paríža roku 1832 vtiahlo. Atmosféry, v ktorej sa doslova zrážajú dva diametrálne odlišné svety. Na jednej strane svet mierumilovného dobráctva a naivnej viery prostých a chudobných ľudí žijúcich na pokraji biedy. Na strane druhej svet mocnej a skorumpovanej aristokracie, s jej až nechutnými politickými a cirkevnými intrigami, z ktorých mi bolo až úzko. A to všetko v zotrvačnosti Francúzskej revolúcie, Napoleonských vojen, Júlovej revolúcie a v kontexte prichádzajúcej epidémie cholery, ktorá akoby kráčala v šľapajach Túlavého Žida.

Sue sa neobmedzil len na autorskú rolu rozprávača, ale vyjadroval sa aj k spoločenským otázkam tej doby, akými boli pracovné podmienky robotníkov v továrňach, postavenie žien a ich nízke platy (áno, už vtedy!), bezohľadný vplyv klerikalizmu na prostý ľud, či korupciu a občianske práva. Kniha je tak určitým svedkom doby. A je to doba, kedy bol ešte človek na oslovenie robotník či občan hrdý, pretože sa v ňom zrkadlila všetka nádej a vízia budúcnosti bežného človeka o lepších časoch.

Sue na jednom mieste knihy zaznamenal, koľko stálo tých absolútne najchudobnejších, aby prežili ďalší týždeň. 4 franky (1 frank = 100 centimov). Priblížilo mi to život v biede lepšie než desaťstranové opisy:

Ako som spomenul, trvalo mi trochu dlhšie, kým som sa ponoril do príbehu, ale viem, prečo. Bolo to dané najmä tým, akým odlišným a akým výkladným spôsobom Sue písal. S niečím takým sa dnes prakticky nestretávam. To ako rozpráva príbeh, ako opisuje ľudí, ako sa postavy navzájom vnímajú a aké vzťahy k sebe prechovávajú. To všetko je akési dôkladnejšie a urodzenejšie než v súčasných knihách. Vo vetách cítiť, že slová majú svoju absolútnu a nerelativizovanú váhu a preto ich treba aj dôkladne zvažovať a rovnako používať.

Suemu nemožno uprieť odvahu. Jednak v názoroch, ktoré vtedy už azda neboli také nebezpečné, neviem, ale aj formou akou udržuje čitateľa v napätí. Kniha je napísaná tak, že prakticky každá začína dlhým opisom scenérie či ľudí, robí akýsi úvod do toho, čo sa vo zvyšku kapitoly odohrá. Opakuje sa to znovu a znovu. Možno je to aj dobre, lebo dej sa presúva z miesta na miesto, ako vo filme. Čo mi pripadá naozaj odvážne na to, že je to kniha z roku 1844. Zrejme je to ale výsledkom toho, že bola vydávaná v parížskych magazínoch postupne, kapitola po kapitole. Každá kapitola musela byť do istej miery samostatnou. Jedinou vecou, ktorá mi ale stále nejde do hlavy sú zvláštne až neuveriteľné náhody, ktoré sa v príbehu dejú. Nechce sa mi veriť, že by Sue, inak tak dôkladný vo všetkom ostatnom, bol zrazu taký nedôsledný a zaniesol by do svojej knihy takúto rozprávkovú až naivnú fantáziu. Ale hádam sa mi to objasní v ďalších častiach, do ktorých sa rád a s chuťou pustím tiež, aj keď sú rovnako zatuchnuté, ako tá prvá.

(.., 1279, 1280, 1281, ..)