Vyberte stranu

Prekvapilo ma, že Ráma 2 dorazil až k Síriu. Po eufórii zo Stretnutia s Rámom a následného vychladnutia z Návratu Rámu 2 som bol naozaj príjemne prekvapený kam sa až dej a udalosti posunuli. Čakal som, že sa Ráma doplaví k nejakej planéte, kde prebehne sterilná aklimatizácia posádky a vo svetle konca Vesmírnej Odysey sa príbeh narýchlo uzavrie do filozofického dišputu. Naopak. Vyjasnil sa pôvod Rámov a otvoril sa tu nový rozmer mimozemského sveta v podobe gigantického Uzla a aj ďalšia kapitola úvah o jeho pôvode. Kniha doteraz udržiavala moje predstavy pri Slnečnej sústave a jej najbližšieho okolia, ale ako sa objavil na scéne Uzol, začal som postupne uvažovať o celej obrovskej galaxii. Bolo to úchvatné. A nielen o galaxii ale aj o forme života alebo tej inteligencii, ktorá Uzol riadila. Forme inteligencie čo dokáže operovať nad tými obrovskými priestormi galaxie, ak nie nad ňom celou. Ak si toto človek pri súčasnej fyzike uvedomí do dôsledkov, pri obmedzenosti v rýchlosti cestovania, zoberie do úvahy dĺžku ľudského života alebo života vo všeobecnosti, tak je to čosi, nad čím jednoducho zastáva pozemský rozum a ak by sme si chceli aj v takýchto merítkach predstaviť ľudstvo ako jeden celok, musíme sa najprv zbaviť pojmu súčasnosť a zrejme si začať zvykať na čosi ako spoločné vedomie.

Tu v tretej časti som bol ale trochu mrzutý z Nicole, z jej nápadov, z jej chovania, z toho, že mi kniha trochu pripomínala jej osobný denník alebo osobnú výpoveď. Hoci jej postava mala určité čaro, ktoré akoby ju na túto cestu predurčovalo, pre mňa jej postava postrádala viac ženskosti a pripomínala mi skôr muža schopného rodiť. Nevadilo mi to, len som nedokázal uveriť, že ide o skutočného človeka a držal som sa toho, že je len literárnou postavou.

Udalosti v Uzle sú nesporne zaujímavé, sem tam úsmevné, sem tam dojímavé, ale pre mňa hlavne veľmi absurdné. Po tom ako sa Ráma vrátil k Zemi a ľudstvo sa troma kolumbovskými loďami Santa Maria, Pinta a Nina nalodili na Rámu, ľudia si vôbec nevšimli, že cestujú na najúžasnejšom výtvore s akým sa vôbec doteraz stretli. Veľmi nedôverčivo som pozeral na tú nepochopiteľnú nedôveru, ktorá sa tam zakorenila od úplného začiatku výpravy. Nechápal som tiež ako tam mohla z hŕstky 2000 osadníkov vzniknúť tak štruktúrovaná spoločnosť ako Clarke popísal a jej následná premena do diktatúry mi už pripadali naozaj absurdné. Veľmi ťažkopádne som sa lúskal týmito pasážami a musím povedať, že keď sa dej takto vzďaľoval od vedy k sociálnemu rozmeru rozprávania, prestávalo ma to baviť. Strácal som voči knihe aj Clarkovi dôveru. Uvažoval som nad tým prečo a myslím, že Clarke chcel zobraziť súčasný stav ľudstva vo vzťahu k vesmíru. Videl ľudstvo na úpadku, na strašnom úpadku. Na druhej strane, ak by to takto nespravil a ľudia by začali po vzore Nicolinej rodiny skúmať Rámu a postupom času našli symbiózu medzi sebou a Rámom, bola by to zrejme utópia a čítalo by sa mi to ešte ťažšie. To čo som naozaj čakal a čo by ma potešilo, bolo niečo medzi. Niečo čo by stále obsahovalo to geniálne Clarkove technonologické vizionárstvo, ale vo vzťahu k človeku. Napríklad kombajny čo automaticky spracovávajú heterogénne zasiate polia, prelety beztiažovou osou Rámu, možno špecifické choroby, ktoré vzniknú len v Rámovi (hoci jedna vznikla), či osídľovanie Rámu.

Clarke s Leem sa tu na môj vkus príliš venovali ľuďom a ich spolužitiu, až som zabúdal, že žijú v Rámovi. Vyzeralo to, akoby žili na opustenom mieste na Zemi a to ma strašne iritovalo. Zrazu Ráma už nebola vesmírna Noemova archa plná pozemskej diverzity, ale pevnosť na izolovanom pozemskom ostrove. Pevnosť plná strachu a sebezničujúcich tendencií. Diverzita sa tu prejavila len v ľudskom konaní. Akoby ľudia mali jednu univerzálnu vlastnosť bez ohľadu na vek a rasu, ktorá ich núti v akomkoľvek spoločenstve zaujímať role, ktoré by inak nezaujali. Čosi ako adaptabilita, ale s tým, že ľudia sa nie vždy prispôsobujú tomu, čo je pre nich najlepšie, ale tomu, čo je najlepšie pre iných a tak vzniká akýsi guľáš očakávaní, ktorý nemá konca kraja. Možno tam je zárodok toho, prečo sa ľudia v Rámovi spravájú tak divne.

Záhrada Rámova mi na začiatku evokovala prechádzky v Rámanskej prírode plné vizionárstva a každodenného dotyku s novými vecami. Keď som ju ale dočítal, vnímam ju ako spomienku na krásnu záhradu, ktorej krásu ľudia neboli schopní pochopiť a svojou primitívnosťou ju zdevastovali. Tak ako to dnes robíme našej planéte.

(…, 0922, 0923, 0924, …)

Share This